Prečo sa práve o obrane toľko hovorí v rámci ďalšej integrácie Európskej únie? V tejto oblasti to v minulosti nie vždy so spoluprácou fungovalo.
Je to jedna z vecí týkajúca sa ďalšej integrácie. Obrana je dôležitá. Prehlbovanie integrácie bude v prvom rade postupovať v eurozóne v oblasti fiškálnej, ale aj v súvislosti so sociálnymi vecami. Obranná integrácia EÚ je dlhodobá vec, ktorá vždy bola na stole. Od začiatku v 50. rokoch boli pokusy vytvoriť spoločný obranný systém, do ktorého by sa zapojil aj priemysel. Vždy to však narážalo na otázky suverenity štátov. Na diskusie o kontrole nad ozbrojenými silami, nad zdrojmi. A otázky obranného priemyslu boli vyňaté zo spoločného trhu únie. Nemyslím si, že situácia sa radikálne zmenila. Princíp suverenity tu stále je.
Čo sa zmenilo?
Miera akceptovania obrannej integrácie. Pretože je iné geopolitické prostredie. Od roku 2014 je veľmi jednoznačné, že Rusko je krajina, ktorá ide priamo proti záujmom únie vo východnom susedstve. Je to geopolitický hráč, ktorý nás ohrozuje. Na juhu Európy máme zase problém s rozpadávajúcimi sa štátmi. Z tohto hľadiska potrebujeme posilniť obranu EÚ. Aj s súvislosti s vývojom v USA a s prezidentom Donaldom Trumpom sa z pohľadu niektorých aktérov vytvorilo politicky výhodnejšie prostredie na presadenie hlbších integračných krokov v obrane. Zdá sa tiež, že to má podporu verejnosti.
Ako bude vyzerať prehĺbená spolupráca v rámci obrany?
Sú tu reálne geopolitické hrozby. Armády európskych krajín zásadným spôsobom potrebujú modernizovať. Musia byť schopné brániť územie vlastných krajín. Je to zmena doktríny. Ešte nedávno sme si mysleli, že úlohou európskych armád budú najmä expedičné operácie a stabilizácia štátov mimo Európy. Musíme však byť schopní brániť vlastné územie. Odráža sa to aj v bezpečnostnej stratégii EÚ. Čo sa týka obranného priemyslu, ten stagnoval po konci studenej vojny, keď sa redukovali a rušili ťažké zbraňové systémy ako tankové vojská. Ukazuje sa však, že bude potrebné sa k nim do istej miery vrátiť. Obranné rozpočty sa v posledných dvoch-troch rokoch začali zvyšovať. S tým prichádza otázka, akými zbraňami budeme modernizovať a ktoré spoločnosti ich budú dodávať.
Nehrozí, že sa presadia najmä veľké štáty, ktoré majú vojenskú silu a majú rozvinutý obranný priemysel? A krajiny ako Slovensko budú v úzadí?
Nebude to nejaký diktát. Ale je pravda, že veľké zbrojárske komplexy sú v krajinách ako Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Španielsko či Švédsko. Na mnohých projektoch, ako sú transportné lietadlo A-400 či stíhačka Eurofighter, sa však podieľajú viaceré štáty. Neraz síce ide o nie príliš efektívne programy, ale sú multinárodné. Slovensko, samozrejme, tiež nebude prezbrojovať len z vlastných zdrojov, nemáme taký priemysel. Otázkou však je, ako sa naše výskumné a priemyselné kapacity dokážu zapojiť do projektov, ktoré budú definované v európskom rámci permanentnej štruktúrovanej spolupráce. Je to šanca prispieť, posunúť sa technologicky vpred. Slovensko zrejme nebude definovať jednotlivé zbrojné projekty, ale môžeme sa na nich podieľať a pomáhať ich formovať. Okrem toho, pozrime sa na Bielu knihu o obrane Nemecka z roku 2016. V nej majú definovaný koncept takzvaného rámcového štátu. Vychádza to z myšlienky, že nemecká armáda bude dodávať potrebné časti do spoločných jednotiek. Hovoríme o výstroji, komunikačnej infraštruktúre. Tieto jednotky by vždy tvorili Nemci a dopĺňali by ich iní vojaci. Napríklad Česi. Praha už má dohodu. Rumuni a Holanďania tiež. Zjednodušene povedané, jednotky sa môžu vytvárať spoločne na spoločných štandardoch – možno trochu ako skladačka lego.
Dopĺňa prehĺbená obranná spolupráca v rámci únie NATO, alebo v tejto súvislosti vidíte aj problémy?
Sú v tom veľké prieniky. NATO je organizačne, kapacitami, velením, schopnosťou viesť spoločné operácie oveľa ďalej ako európska obranná štruktúra, ktorá sa vyvíja. Keby prišla kríza, tak je to zavedená organizácia a má zdroje. NATO bude fungovať a dá sa naň zatiaľ spoľahnúť. Aj z toho pohľadu, že sú v ňom Američania. V prípade únie to bude ešte chvíľu trvať. Vytvorila spoločné koordinačné veliteľstvo. Únia by mala spolupracovať s NATO na operáciách. Je to dobre, ale dochádza aj k problémom medzi inštitúciami. Napríklad v otázke Severocyperskej tureckej republiky, ktorú uznáva len Turecko a členské krajiny EÚ nie, a z tohto dôvodu aj dochádza ku komplikáciám pri výmene spravodajských informácii medzi Tureckom a NATO na jednej strane a EÚ na druhej strane. Situáciu zhoršujú autoritárske tendencie v Turecku. Zrejme sa takéto problémy nepodarí len tak odstrániť. Stále teda existuje istá dvojkoľajnosť v obrannej politike. Na jednej NATO a na druhej EÚ. Uvidíme, čo v tejto pozícii urobí Slovensko. Ak tak veľmi chceme dávať dôraz na našu prítomnosť v jadre integrácie únie, čo hovorí premiér Robert Fico aj ministerstvo obrany, tak ešte nevieme, čo to bude znamenať v skutočnosti.
Je však absolútne priklonenie sa k spolupráci v obrane v EÚ nejakou vstupenkou do jadra? Nie sú to príliš silné vyhlásenia, ktoré zaznievajú?
Sú. Obrana je jedným z prvkov integrácie. Kľúčovým je eurozóna a prípadne Schengen. To sú podstatné politické segmenty, o ktoré sa opiera integrácia. A potom je to sociálna sféra. Obrana je dôležitá v tom zmysle, že keď máme udržať spoločný politický, finančný a sociálny systém, tak ich potrebuje reálne zabezpečiť. Nemyslím si však, že obrana je všeobecným prvkom definujúcim budúcu integráciu, ktorý stojí nad všetkým. Keby to tak bolo, tak k ďalšiemu prehlbovanou spolupráce v rámci EÚ ani nedôjde. Obrana je stále ukotvená v suverenitách jednotlivých členských krajín. Keby sme toto mali tak povediac zlomiť ako prvé, tak sa nikam nedostaneme. Celá vec s jadrom je trocha rétorickou figúrou.
Prečo?
V realite je Slovensko dnes v jadre európskej integrácie. Sme vnútri. Momentálne ide o prekrývanie sa jednotlivých sfér spolupráce v EÚ. Áno, po nemeckých voľbách sa naplno rozbieha debata o formalizovaní prehĺbenej integrácie. Bude to diskusia o tom, čo sa nám teda prekrýva a aké inštitúcie to predstavujú a ako sa budú koordinovať. Existujú tu rôzne predstavy, s ktorými prichádzajú mnohí kľúčoví aktéri od francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona cez predsedu Európskej komisie Jeana-Claudea Junckera až po britskú premiérku Theresu Mayovú. Slovensko sa z toho nechce nechať vyradiť. Ale, keď sa vrátim k obrane, nevidím to tak, že budeme v pozícií buď – alebo. Napríklad, že budeme môcť byť v jadre len vtedy, keď nakúpime európske zbrane. Zatiaľ nie je dôvod to takto vnímať.
Bude mať niekedy EÚ niečo, ako má NATO článok 5 Washingtonskej zmluvy, teda kolektívnu obranu, útok na jedného člena je útokom na všetkých?
Už to existuje. Myslím si, že sme v situácii, keď by bol útok na jednu členskú krajinu vnímaný ako útok na všetky, hoci to nemáme zmluvne definované. Ale v praxi to tak už je. V Lisabonskej zmluve je vyjadrená solidarita v prípade vážnej krízy. Okrem toho, väčšina krajín EÚ je aj členom NATO. Takže de facto ich článok 5 pokrýva. Spojenecké zväzky sú také, že si nedokážeme predstaviť, že by niekto zaútočil na Švédsko a povedali by sme, že je to jedno, lebo táto krajina nie je v NATO. Nič také by sa nestalo.