„Na najzákladnejšej úrovni však tzv. ,brexitová sága' neovplyvnila fungovanie EÚ,“ pripomína Caroline de Gruyterová z Carnegieho nadácie. Podľa nej skutočnosť, že počas dvoch rokov trvajúcich vyjednávaní s Londýnom dokázalo ostatných 27 krajín únie postupovať jednotne, ukazuje na ich schopnosť brániť svoje spoločné záujmy. „Únia prežila krízu eura, migračnú krízu aj brexit preto, lebo jej členovia si želajú jej ďalšiu existenciu,“ dodala de Gruyterová.
Pre členské, a to predovšetkým menšie štáty znamená však britský odchod prekreslenie politického ihriska. V Rade, v ktorej vo väčšine prípadov rozhoduje hlasovanie tzv. „kvalifikovanou väčšinou“, jednoducho stratia britskú hlasovaciu váhu. V prípade spomínaného hlasovania totiž víťazí návrh podporený 55 percentami členských krajín predstavujúcich dohromady 65 percent obyvateľov únie.
Úlohou bude nájsť spôsob vyvažovania hlasov napríklad pri rozhodovaní o veciach súvisiacich s obchodnou problematikou, jednotným trhom, ale aj v prípade diskusie o miere liberálneho prístupu na jednotnom trhu služieb, pohybe pracovných síl či kapitálu. Británia napriek svojej veľmi špecifickej pozícii vo finančných záležitostiach aj v tejto oblasti zdieľala pohľad severnej časti EÚ.
Podľa Agaty Gostyńskej-Jakubowskej z bruselskej pobočky Strediska pre európsku reformu (CER) sa už pred brexitom začal prejavovať presun sily vnútri únie smerom k dvom veľkým krajinám. Konkrétne k Francúzsku a Nemecku. Podľa nej však tento „francúzsko-nemecký“ motor ďalšieho prehlbovania integrácie nie je taký silný, ako sa spočiatku zdalo.
„Veľmi rýchle vyšumeli snahy o rýchlejšiu integráciu pôvodných členov EÚ alebo o výrazné reformovanie, posilnenie a inštitucionálne ukotvenie eurozóny. Stalo sa to po kritike menších a tzv. nových členských krajín bloku,“ konštatovala Gostyńská-Jakubowská. Podľa nej brexit núti menšie krajiny, ktoré sa doteraz skrývali za britský chrbát, aby ich bolo viac počuť a boli asertívnejšie.
„V budúcnosti možno očakávať ešte intenzívnejšiu snahu o väčšie sebapresadzovanie menších členských štátov. Britský odchod má tak vlastne na niektorých členov pozitívny dosah,“ myslí si Gostyńská-Jakubowská. Ako konkrétny príklad pripomína Holandsko, ktoré síce brexit hospodársky zasiahne, ale ako rozpočtová, zodpovedná a hospodársky liberálna krajina bude ťažiť politicky. „Pohľady čoraz viac štátov EÚ sa upierajú na Haag a očakávajú, že vyplní voľné miesto vytvorené odchodom Británie,“ podotýka Gostyńská-Jakubowská.
V tejto súvislosti politológovia zároveň upozorňujú na nejasnú úlohu Talianska, ktoré bude po britskom odchode síce papierovo treťou najvýznamnejšou krajinou EÚ, ale jej reálna váha je výrazne menšia. Hospodárske problémy a konfrontačná politika súčasnej vlády v Ríme vmanévrovali totiž Taliansko počas európskych rokovaní do úlohy nepredvídateľného, a teda neveľmi spoľahlivého partnera.