Šéf Zastúpenia EK na Slovensku Miko: Najviac zmôže tlak spotrebiteľov

, 14.05.2018 06:00
Ladislav Miko
Ladislav Miko. Autor: ,

Jeden a ten istý výrobok by sa už nemal predávať v inom, lacnejšom zložení na východe a západe únie. Brusel totiž pripravil Novú dohodu pre spotrebiteľov. Tá uľahčí možnosti, ako sa proti klamlivým praktikám niektorých firiem na európskom trhu brániť, vysvetľuje šéf Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku Ladislav Miko. Na súde bude môcť nespokojných ľudí zastupovať združenie, postaviť sa tak nadnárodnej firme bude oveľa ľahšie, dodáva Miko. Výrazne hore pritom pôjdu aj pokuty pre firmy, čo budú chcieť spotrebiteľov nachytať.

Európska komisia predstavila novu dohodu pre spotrebiteľov. Prečo vznikla?

Je to odpoveď Európskej komisie na trojročnú diskusiu, týkajúcu sa dvojakej kvality potravín a vnímania ľudí, že sú klamaní tým, že na rôznych trhoch kupujú pod rovnakým označením alebo v rovnakom obale rôzne veci. A tiež z pocitu, že u nás na Slovensku či v Česku je kvalita potravín horšia ako niekde v Rakúsku či Nemecku. V priebehu diskusií sa ukázalo, že postihovanie takého správania firiem závisí aj od interpretácie existujúcej legislatívy, ktorá v jednotlivých členských štátoch nebola jednoznačná. Cieľom preto bolo aj explicitne uviesť do legislatívy, ako takéto prípady riešiť.

Hovorí sa, že smernica EÚ na ochranu spotrebiteľa je jedna z najprísnejších, prečo bolo potrebné ďalšie sprísnenie?

Nejde ani tak o sprísnenie, ako o spresnenie. Podľa existujúcej smernice už bolo definované, že existuje nekalá obchodná súťaž alebo nekalé obchodné praktiky, no nebolo explicitne uvedené, že to platí aj na potraviny. Preto sa to síce uplatňovalo v iných odvetviach, ak taký prípad nastal, ale pri potravinách nie alebo len veľmi vzácne. Keď som bol na generálnom riaditeľstve EK pre zdravie a bezpečnosť potravín, tak na začiatku, keď sa objavili sťažnosti na dvojakú kvalitu potravín, posielali to automaticky k nám. Ukázalo sa však, že nejde o problém bezpečnosti. Tie potraviny boli v súlade s legislatívou o bezpečnosti potravín, neboli zdraviu škodlivé. Aj podľa legislatívy na označovanie boli väčšinou v poriadku. No napriek tomu zhodné alebo podobné obaly zavádzali spotrebiteľa vzhľadom na očakávaný obsah. Ukázalo sa, že to spadá do nekalej obchodnej súťaže. Keď sa toho problému chopila komisárka Věra Jourová, ktorá to má v portfóliu, hľadalo sa, ako to môže byť postihnuteľné. Potom sa spätne zisťovalo, ako je ustanovenie o nekalých praktikách pri potravinách využívané, a ukázalo sa, že veľmi zriedka. Napríklad na Slovensku nebolo využívané vôbec. Komisia preto najprv poslala usmernenie, že je možné takto postihovať problém dvojakých potravín. Následne sa však začali množiť otázky, čo všetko a do akej miery do toho spadá. Preto bolo jasné, že to treba explicitne uviesť. Nová dohoda pre spotrebiteľov však rieši aj ďalšie dôležité veci.

Aké napríklad?

Napríklad možnosť zastupovania občanov cez reprezentanta skupiny. Môže ísť o spotrebiteľský zväz, ktorý zhromaždí pripomienky či sťažnosti jednotlivcov. Ako ich zástupca môže súdne konať proti tomu, na koho je sťažnosť. Už to nemusí riešiť každý individuálne. Najväčšia zmena je, že je to jednoznačné. Odpadol problém s interpretáciou, keď ide o nekalú praktiku, a spotrebitelia sa pri sťažnosti majú o čo oprieť.

Ako to bolo doteraz?

Doteraz možnosť zastupovania nebola. Teraz to bude jasne zavedené. Je to dôležitý posun, ktorý zvyšuje šancu, že sa spotrebitelia dovolajú nápravy. Ľudí, čo sa cítia „napálení“, môže byť veľa, ale len málokto z nich sa sám pustí do súdneho sporu s nejakým veľkým podnikom. No ak to bude nejaký kvalifikovaný zástupca, zväz či asociácia, zvyšuje sa šanca, že sa prihlásia a vec sa bude riešiť. A tiež, že dopadne dobre.

Ďalšia zásadná vec sú nové pokuty.

Pokuty sa razantne zvýšili, je presne definovaná výška pokuty, ak je tam cezhraničné pôsobenie firmy. Ak firma pôsobí napríklad v Holandsku a na Slovensku, a tu bude predávať v rovnakom či zavádzajúcom obale niečo iné ako na holandskom trhu, bude to spadať do definície nekalej obchodnej súťaže. V takom prípade je tam možná pokuta až do štyroch percent celkového obratu firmy. To môže byť skutočne veľká suma a tiež presvedčivý argument, prečo to nerobiť. Pokuty tu totiž boli aj predtým, v jednotlivých krajinách však boli rôzne vymeriavané. Niekde boli viac-menej symbolické, inde zase, naopak, dosť vysoké. Keď sa však povie do štyroch percent obratu, to je už nejaká jasná hranica, na ktorú sa dá vzťahovať. Môžete dať podľa závažnosti aj štvrtinu či desatinu, ale už existuje nejaký pevný bod.

Ako to bude fungovať?

Spotrebiteľské združenie bude zastupovať spotrebiteľov, čo doteraz nemohlo, na základe ich sťažností. Pokuty potom bude vymeriavať príslušný orgán v danej členskej krajine. Na Slovensku to bude Štátna veterinárna a potravinová správa alebo Slovenská obchodná inšpekcia, podľa toho, o čo konkrétne pôjde.

A čo finančné kompenzácie spotrebiteľov?

To bude možné na základe zastupovania. Je tam ustanovenie, ktoré dáva možnosť požadovať finančnú kompenzáciu. Jej výška sa bude určovať podľa konkrétneho prípadu. Ak si kúpite párky za päť eur, tak nemôžete chcieť kompenzáciu 40-tisíc eur.

Ako vznikla dvojaká kvalita? Kedy ju začali ľudia vnímať?

Dôvodov takzvanej dvojakej kvality je niekoľko. V minulosti boli odlišné lacnejšie receptúry volené preto, aby si aj spotrebitelia s nižšou kúpnou silou mohli výrobok daného výrobcu kúpiť. Niekedy zloženie výrobku závisí od dostupných surovín v regióne, kde je vyrábaný, niekde to môže byť dôsledkom mierne inej technológie výroby. Je známych aj mnoho prípadov, kde je rozdielnosť úmyselná a reflektuje väčšinové požiadavky na chuť alebo vkus v danom mieste. Ďalším dôvodom môže byť postupná zmena receptúry s cieľom znížiť obsah látok pôsobiacich pri nadužívaní zdravotné problémy – napríklad soli alebo cukru. No a nakoniec, samozrejme, nemožno vylúčiť ani zámerné zavádzanie či klamanie spotrebiteľa za účelom nejakého neoprávneného benefitu – to by sa malo riešiť a postihovať s najvyššou prioritou.

Ktoré krajiny sú na dvojakú kvalitu najcitlivejšie?

Najdôraznejšie sa v tejto veci angažovali krajiny V4, ale boli podporené aj z iných krajín, napríklad Bulharska, Rumunska alebo pobaltských krajín.

Prečo je to tak?

Myslím, že to súvisí s našou historickou skúsenosťou a do značnej miery aj s neskorším napojením na európsky jednotný trh, ako aj so stále ešte nie rovnakou kúpnou silou spotrebiteľov z týchto krajín.

Ako je na tom Slovensko?

Ako som už povedal, Slovensko patrí ku krajinám, kde bol tento problém prezentovaný veľmi nahlas, nielen na občianskej či spotrebiteľskej úrovni, ale aj na úrovni politickej. Vec je sledovaná na úrovni premiéra či ministrov, ale aj z pohľadu príslušných exekutívnych orgánov. Iste si budete pamätať na summit k tomuto problému zorganizovaný ešte bývalým premiérom na konci roku 2017, za účasti premiérov V4 a komisára Vytenisa Andriukaitisa i komisárky Věry Jourovej. Myslím, že recentná diskusia azda pomáha aj na Slovensku stále lepšie pochopiť, ako tento fenomén vznikol, aký má rozsah a aké sú možné riešenia tohto stavu – aj to, že napriek nepochybnej existencii tohto problému nie je jeho rozsah taký, aby sa dalo hovoriť o systémovom probléme. Po schválení legislatívneho balíčka na začiatku apríla Európskou komisiou verím, že potrebné nástroje sú na stole a už zostáva len ich formálne schválenie a správna implementácia, a problém by sa mohol stať úplnou výnimkou alebo úplnou minulosťou.

Zverejnené sťažnosti na dvojakú kvalitu sa týkali aj áut.

Vždy sa to vzťahuje na tovar. Či už pôjde o autá, pracie prášky, rybie prsty. Diskusia je stále živá. Pripusťme však, že v mnohých prípadoch je to percepcia – pocit, že ide o rovnaký obal a výrobok, a nie fakt. Členské štáty boli v ostatných rokoch vyzvané, aby zbierali prípady dvojakej kvality. Keď sa zozbierali a poslali do Bruselu, reálne sa ukázalo, že na prvý pohľad často vyzeral obal rovnaký, ale keď ste sa pozreli na zloženie, bolo tam naozaj napísané, čo výrobok obsahuje. Často práve podľa toho spotrebitelia spoznali, že je tam napríklad menej mäsa. Ak by sme v takom prípade išli na súd, firmy by boli schopné preukázať, že obaly nie sú identické. Lebo na jednom je napísané 80 percent mäsa, na druhom 60 a separát. Firmy by v takom prípade poukazovali na to, že splnili, čo napísali. Tak kde je problém? Odpoveď je, že nesmú vytvoriť ani len pocit, že je to rovnaké. Ľudia totiž nečítajú obaly podrobne alebo si rozdiely všimnú neskoro. Veľa tých výrobkov malo dokonca odlišný nielen popis, ale aj obal, ktorý sa len podobal. No nesmie vzniknúť ani len pocit, že je spotrebiteľ zavádzaný.

O ktoré výrobky išlo?

Napríklad o rybie prsty. Na obale je rovnaká farebnosť, rovnaká značka firmy. No niekde sú tie rybie prsty na obrázku štyri, inde päť a sú inak rozložené – až keď to dáte vedľa seba, vidíte, že sú to iné obrázky. Ak by nebolo spresnené, že ide o zavádzanie, firma by sa mohla brániť, že každý vidí rozdiel. Tu však už hovoríme o tom, že európska legislatíva bráni aj ten pocit, že spotrebiteľ je klamaný a že ani to by nemalo byť.

Čo presne znamená, že spotrebiteľ nesmie byť zavádzaný?

Znamená to, že pri nákupe tovaru má byť presne a úplne informovaný o tom, čo kupuje – inými slovami, v prípade potravín by nemal vznikať pocit, že si vybral niečo iné, ako nakoniec v obale naozaj našiel.

Čo na to firmy?

Keď sme hovorili s firmami, boli zaskočené. Takéto rozdiely sú aj medzi inými krajinami. Napríklad medzi Holandskom a Nemeckom alebo Anglickom a Francúzskom. Všetci o nich vedia, nezdá sa im to ako niečo nenormálne. Prípadne neriešia, že by ich niekto preto považoval za občanov druhej kategórie. Väčšinou si z toho uťahujú. Nevzbudzuje to vášne. U nás je však historická reminiscencia iná, je tu pocit, že sme bývali klamaní. A preto je tu vnímanie, že z nás robia hlupákov. Realita je však taká, že dvojaká kvalita vznikala rôzne. Sú aj firmy, čo zneužili situáciu, vo väčšine prípadov je to však motivované niečím iným.

Čím?

Napríklad tým, čo je dostupné na trhu, pre ktorý fabrika vyrába. Na to, aby sa dodržala cena, zháňajú výrobcovia suroviny na danom trhu podľa ceny a dostupnosti. Je to výhodnejšie aj pre dopravné náklady. Potraviny z tej istej fabriky, bez ohľadu na to, kde ich dodáva, sú potom rovnaké. Boli aj potraviny, ktoré sme veľmi chceli po revolúcii, neboli sme však v stave kúpiť si ich za to, čo stáli. Preto firmy priznane robili lacnejšie verzie z iných surovín. Vtip je v tom, že ľudia boli za to vďační a časom si na výrobok zvykli a stále ho kupujú. Firma tak nemá dôvod meniť receptúru produktu, ktorý sa stále dobre predáva. To je zákon dopytu a ponuky.

Rozhodujú teda spotrebitelia.

Všetky právne normy sú dobré, ale najväčšiu silu má v rukách spotrebiteľ. Keď výrobok nekúpi, predajcovia nebudú chcieť mať na regáloch tovar, čo sa nepredáva. Skôr či neskôr tak dá výrobcovi vedieť, aby dodal niečo iné. V tom spočíva silná, ale aj slabá stránka správania sa spotrebiteľov. A hoci sa niektorí sťažujú, drvivá väčšina to stále kupuje. Takže ak je dopyt, stále sa dodáva.

Aj nová dohoda je tlak spotrebiteľov.

Samozrejme. To je ten dôvod, prečo sa to celé deje, prečo sa tým zaoberá únia, prečo sa tomu venoval predseda Jean-Claude Juncker alebo slovenský premiér Robert Fico a ministri. To je ten tlak spotrebiteľov.

Podľa niektorých prieskumov na Slovensku sa ukazuje, že ľudí začína viac ako cena zaujímať kvalita výrobkov.

Určite sa zvyšuje počet ľudí, čo sledujú kvalitu, chcú napríklad čerstvé potraviny bez tzv. éčok a podobne. No je to skôr malý segment mestských obyvateľov. Ak vezmeme spotrebiteľov ako celok, aj v krajinách, čo sú na tom ekonomicky lepšie, je práve ekonomické hľadisko dominantné. Bol by som veľmi prekvapený, keby to bolo inak. Pri riešení dvojakej kvality som aj firmám vravel, že ak chcú otestovať správanie spotrebiteľov, ktorí si sťažujú, že si nemôžu u nás niečo kúpiť, lebo je to len v Rakúsku, nech to dajú na police vedľa seba. Potom uvidia, čo sa bude diať, či si ľudia kúpia to lacnejšie, alebo drahšie, bez ohľadu na skutočnú kvalitu. Tam, kde to skúsili, skončilo sa to príliš často tak, že si v konečnom dôsledku vybrali lacnejší tovar, hoci aj horší.

Dá sa hovoriť, že lacnejšie je horšie?

To je veľmi relatívne. V mojom ponímaní sú tri úrovne kvality. Prvá je bezpečnosť. Potravina nesmie byť zdravotne nevyhovujúca, musí byť bezpečná. Keď ju zjem, nesmie mi byť zle, nesmie v nej byť nejaká baktéria. Nemôžu tam byť jedovaté látky. To je plne garantované európskou legislatívou. A nebol to ani problém pri dvojakej kvalite, lebo všetky tie potraviny spĺňajú kritériá bezpečnosti, ktoré sú u nás najprísnejšie na svete. Druhá úroveň kvality je receptúra, z čoho je potravina zložená, čo je tam pridané, či sú tam viac dochucovadlá, konzervanty, aký je podiel prírodných zložiek. Aj tam máme regulácie, ktoré sa však hlavne viažu k tomu, aby bol spotrebiteľ správne informovaný o tom, čo v potravine je. A teraz sa môžeme baviť o tom, čo je kvalitnejšie. V mysliach ľudí je to nastavené tak, že sú určité kritéria, na základe ktorých kvalitu hodnotíme. Napríklad pri párkoch je to obsah mäsa. Ak je ho viac, sú považované za kvalitnejšie. No vegetarián povie, že najlepšie je, ak tam mäso nie je vôbec. V čokoláde zase chceme viac kakaa, no deti nechcú horkú čokoládu so 70 percentami kakaa. Chcú mliečnu, sladkú, s možno 40 percentami kakaa. Podobne čerstvosť. Ak chcem potravinu kúpiť teraz, ale konzumovať o dva týždne, ktorá je lepšia – tá bez konzervantov, ktorá sa medzitým pokazí, či tá s nimi, ktorej kvalita sa v zásade nemení? Nedá sa to definovať. Podstatné je, a na tom stojí aj legislatíva, aby som vedel, čo kupujem a mohol sa na základe toho rozhodnúť. Ak chcem viac mäsa, aby som na prvý pohľad videl, že v týchto párkoch je ho viac. A potom je ešte tretia úroveň kvality. A to sú rôzne chute. Tam by nemala byť žiadna regulácia. Predsa nechceme, aby všetky salámy boli rovnaké. Aby chorizo bolo rovnaké ako čabajka. To sú receptúry a každá si vyberá podľa chuti. Regulovať chuť, to by bola byrokracia, ktorú nikto robiť nechce.

Práve rozdielnymi chuťami argumentovali aj niektorí výrobcovia obvinení z dvojakej kvality svojich výrobkov.

To je pravda. Pamätám si príklad ešte z úplného začiatku, pred približne štyrmi rokmi sa dostala na stôl sťažnosť, ktorá vznikla v Bratislave a Bulharsku. Išlo o nutelu. Všetci hneď vraveli, že je to stará známa vec. A že je iná väčšinová požiadavka na kvalitu nutely vo Francúzsku a v Nemecku. V jednej krajine ju chcú tuhšiu a viac zrnitú, v druhej zase medovú a ťahavú. Zloženie je pritom takmer identické, ide len o procesné veci vo výrobe. Pritom nutela je viditeľne iná, vyrobená tak, ako to majú radšej. A my to môžeme označiť za dvojakú kvalitu, lebo je to viditeľné. Takých príkladov je viac. No sú aj prípady, kde je iné zloženie, horšia kvalita ingrediencií a pritom je to za rovnakú cenu.

Prečo?

Súvisí to aj s nastavením na trhu, s tým, za čo sú ľudia ochotní platiť. Tiež si treba uvedomiť, že v jednotlivých štátoch je rôzna daň z pridanej hodnoty (DPH). Pre spotrebiteľa je zaujímavá len koncová cena, to, koľko zaplatí. Ak máte rovnakú základnú cenu, no niekde je DPH 5 percent a inde 20 percent, tak to je 15 percent, ktoré môžu prehodnotiť cenovú úroveň. Hoci pôvodná cena s lacnejšími ingredienciami by mohla byť nižšia, pre vyššiu daň sa to vyrovná. Za vyššou či nižšou cenou môže byť aj nižší alebo vyšší záujem o výrobok.

Čo je teda typický príklad dvojakej kvality?

Rybie prsty, párky, čokolády, džúsy, sušienky. Tieto príklady nevznikli na základe toho, že majú inú chuť. Napríklad sušienky a maslová chuť – to je aj o tom, že niektorým ľuďom je to jedno a iní chcú maslové. Maslo máme už od svetovej vojny historicky zafixované ako niečo dobré a vzácne, ostatné vnímame často len ako jeho náhradu. Ak si potom kúpite sušienky a je v nich, nedajbože, palmový olej, hneď si poviete, že zase nás napálili.

Zvykneme hovoriť, že v Rakúsku by sa to nestalo.

To nie je pravda, musím povedať. Tam sú na jednej polici super maslové sušienky, ale aj tie bez masla. Často to nevidieť na cene. Maslové môžu mať totiž 250 gramov, bez masla 320, oba druhy pritom stoja 4,50 eura. To sú drobnosti, čo si ľudia neuvedomujú.

Čo na tom zmení nová smernica?

Nemyslím si, že toto je nutné meniť. Spotrebiteľ má v princípe osoh z otvorenej súťaže na voľnom trhu. Čím viac ho zošnurujete, tým viac smerujete k svetu, kde bude len jedna jediná dobrá šunka, jedny jediné dobré sušienky. A to sme tu už tak trocha mali. Ak sa pozriete na Európu, vznikala ako spoločenstvo otvoreného trhu, regulácie by preto nemali viesť k tomu, že zabijeme spoločný trh. Práve ten je obrovskou výhodou Európy.

Čiže spotrebitelia by mali byť uvedomelejší.

Nemali by byť zavádzaní od výrobcov, mali by nakupovať informovane, vedieť, čo kupujú a prečo. Ale výrobcovia by mali na druhej strane ponúkať celú škálu výrobkov, aby každému spotrebiteľovi ponúkli, čo má rád.

Ako je to s testovaním? Vraveli ste, že doteraz to bolo skôr o pocitoch.

Hovoril som hlavne o obaloch. Objektívne, ak budete testovať dva výrobky, kde na jednom je napísané 60 a na druhom 40 percent mäsa, tak dostanete plus mínus tento rozdiel. Často sa to stavia tak, že je to buď vážny problém, alebo len vymyslená bublina. A pravda o dvojakej kvalite je niekde uprostred. Je to reálna vec, ktorá sa stala a treba ju riešiť. Je neprípustné, aby bol spotrebiteľ klamaný. No ide o relatívne veľmi malý podiel z celkového portfólia výrobkov. Vo väčšine prípadov bolo zloženie aj dobre opísané, no my to tak nečítame a vnímame obal ako celok. Tieto dve veci musíme od seba rozpojiť, aby ľudia vedeli, čo je čo. Napríklad na výrobok s nižším obsahom mäsa dať zelený pruh, na ten s vyšším červený.

Firmy sa tiež bránili, že testy jednotlivých krajín sú rôzne. Smerujeme k jednotnému testovaniu?

Ak chceme stanoviť obsah mäsa vo výrobku, robí sa to biochemickým stanovením obsahu mäsových bielkovín. Sú rôzne metódy s rôznou presnosťou. Výsledok 39,2 a 42 percent môže byť len štandardná odchýlka v rámci štatistických chýb. Bolo preto nutné dohodnúť sa na tom, ktorú metódu budeme používať ako referenčnú, aby sme všetci merali rovnakým metrom. Na tom pracuje európske výskumné centrum (JRC). V máji bude prezentovanú spoločná metodika. Štáty a inšpekčné orgány to vítajú, lebo už bude možné porovnávať. Teraz nemáme takú možnosť, lebo ak máme výrobok z Holandska, čo sa predáva aj u nás, a máme pocit, že je iný, môže sa stať, že to meriame inými metódami. Na konci tak môžeme porovnávať hrušky s jablkami. Keď bude jednotná metodika, budú sa takéto porovnania už môcť robiť.

Čo prináša nová dohoda pre obchodníkov a firmy?

Pre nich tieto veci zatiaľ znamenajú skôr viac práce a vyššie náklady. Asi nikto nechce, aby sme nakoniec pre riešenie dvojakej kvality skončili tým, že výrobky budú drahšie. Takže sme riešili pri tvorbe smernice aj to, ako uľaviť firmám z tých byrokratických nárokov, aby sa celý proces premietol čo najmenej do ceny. Jedna časť dohody preto zjednodušuje procesy pri vracaní potravín či peňazí. Má sa to robiť, keď sa ukáže, že sťažnosť je oprávnená. Doteraz sa to robilo dopredu. Potom sa prípadne ukázalo, že to nebolo oprávnené. Nová dohoda zavádza paragraf, ktorý sa snaží celý proces zjednodušiť pre firmy, čo sa správajú správne.

A čo pripravované zmeny pre malé a stredné poľnohospodárske podniky?

Ide o legislatívu k nekalým obchodným praktikám, kde majú úľavy. Ak totiž má podnik preukázať, že sa správa podľa zákona, musí viesť evidenciu. Keď príde kontrola, musí ju predložiť. Pre veľké firmy, ktoré majú veľa zamestnancov a veľký aparát, to nie je problém. No ak ide o malú či strednú firmu, kde jeden človek rieši dodávky, nakladá tovar, umýva dlážku a má aj viesť evidenciu, každý krok navyše môže byť likvidačný. Preto sa hľadali možnosti, ako im niektoré procesy vo vední evidencie zjednodušiť. Neplatí to však len pre potravinárov.

V akom stave je teraz nová dohoda pre spotrebiteľov?

Ľudia často nemajú predstavu o tom, ako prebieha celý proces. Najťažšie je prísť s riešením. To komisia po expertných stretnutiach aj urobila. Na stole je návrh a veríme, že je dobrý a správny. Komisia však nemôže nič schváliť. Schvaľuje Európska rada (teda ministri jednotlivých členských štátov) a Európsky parlament. Ak sa zhodnú a odhlasujú to, bude aj určené, od ktorého dňa to bude platiť. Niektoré zákony sa schvaľujú dva roky aj dlhšie. Najmä tie, kde je iná návrh rady a iný parlamentu. Tam, kde sa v pohľade rozídu, sa musí hľadať znenie, na ktorom sú schopní sa zhodnúť. Myslím, že dvojaká kvalita je natoľko známy a prediskutovaný problém, že je záujem na úrovni členských štátov aj parlamentu, dať nové nástroje v ňom k dispozícii čo najskôr.

Kedy by to bolo podľa vás teda reálne?

Myslím si, že by to mohlo byť už tento rok. Nedá sa to za týždeň, mesiac či dva, ale nemusia to byť v tomto prípade dva roky. Závisí to aj od toho, ako sa toho chopí terajšie bulharské a nastávajúce rakúske predsedníctvo.

Venovali ste sa aj budúcnosti potravín a poľnohospodárstva. O čo išlo?

Ide o vývoj v oblasti bezpečnosti potravín. Sú tam určité trendy, ktoré súvisia s globalizáciou, našou schopnosťou potraviny vyrobiť, tiež s koncentráciou výroby. Napríklad na Slovensku, v Česku a strednej Európe je živá diskusia, že nám odchádza živočíšna výroba do krajín západnej Európy, pretože to vedia urobiť lacnejšie. Teraz sa hľadajú príčiny, prečo je to tak, či sú za tým dotácie, či iné podmienky. Do budúcnosti sa črtajú určité trendy. Otázne je, či náš systém bude schopný do budúcnosti dodávať toľko potravín, ako potrebujeme. V štúdii, ktorú som inicioval ešte na DG SANTE, kde som pôsobil, sme sa pritom nad tým nezamýšľali z hľadiska množstva, lebo takých štúdií je veľa, dívali sme sa na to z hľadiska bezpečnosti potravín. Ak predĺžime niektoré trendy, zdá sa, že sa rútime čoraz väčšou rýchlosťou po stále širšej ceste k nejakému múru na konci. A ja som sa bál, že si rozbijeme hlavu. Tak sme sa dohodli, že ideme spraviť projekciu, kam sa môže situácia vyvinúť. Definovali sme štyri scenáre možného budúceho vývoja. Aby sme vedeli, čo sa môže stať a mohli dopredu reagovať, nie až tesne pred tým múrom. Aby sme mohli dopredu robiť opatrenia, meniť legislatívu či hľadať cesty z problémov skôr, ako im budeme reálne čeliť.

Aký bol ohlas?

Má to myslím veľký ohlas v potravinárskych podnikoch, ale aj u prvovýrobcov potravín v poľnohospodárskom sektore a v napojených odvetviach. Lebo štúdií na to, či budeme mať dostatok jedla, je mnoho. Všetci hovoria, koľko budeme musieť pestovať, no nikto nerieši, či sa to bude dať jesť.

Napríklad prečo?

Zmysel štúdie obvykle demonštrujem na príklade fosfátov a ich dostupnosti. V poľnohospodárstve sú fosfáty súčasťou NPK hnojív. Sú relatívne lacné – ak mierne zjednoduším, tak ide o horninu, ktorú nakopete kdesi v Maroku, pomeliete na prášok a dáte do hnojiva. No zásoby nových fosfátov sú limitné. Tie, čo využívame, sa žiaľ často z pôdy vyplavujú, rozpustené do povrchových aj do spodných vôd a v dôsledku končia v hlbokomorských sedimentoch. Mimochodom, tým tiež spôsobujú ďalšie problémy – eutrofizujú nám povrchové vody, napr. nám z nich pre vysokú produkciu rias a siníc tzv. kvitnú rybníky. Na druhej strane, ak by neboli v hnojivách, úrody by boli možno o 15 percent nižšie. Pritom potrebujeme produkovať viac, nie menej. Ukazuje sa však, že možno o 20, 40 či 100 rokov fosfáty takmer nebudú. Postupne budú čoraz vzácnejšie alebo nebudú čisté. Budú v nich iné látky, napríklad arzén, ťažké kovy, urán či iné „chuťovky“. Ak sa tým nebudeme teraz zaoberať, o tých 20, 40 či 100 rokov sa dostaneme k politickej voľbe. No budeme mať len tri možnosti. Buď nebudeme fosfáty používať, lebo nebudú, alebo budú zdravotne nebezpečné. Tým však klesne výroba potravín a viac ľudí bude vo svete hladovať. Druhá možnosť je, že ich budeme čistiť, no to sú veľmi drahé procesy, takže opäť sa takto zvýši cena potravín. Tie sa tak môžu stať pre mnohých nedostupné. A tretia možnosť je, že to tam budeme sypať aj s arzénom a tak to jesť. Toto sú tri možnosti, ktoré by boli k dispozícii. Otázka je, ktorú zvoliť, keďže ani jedna nie je dobrá.

Iné riešenie je myslieť dopredu.

Presne. Myslieť 50 rokov dopredu. To sa už deje. Začíname uvažovať, aký je cyklus fosforu v prírode. Že ho nenecháme unikať do morských vôd, budeme ho rekuperovať a používať znova. No keď neurobíme tieto kroky teraz, ale až v dobe, keď bude v ložiskách už len znečistený fosfát a ďalší rozptýlený na morskom dne v tenkom filme, ktorý nikto nepozbiera, už bude neskoro. Logika našej štúdie je v tom, odhaliť takýchto vecí do budúcnosti čo najviac a anticipovať problém v čase, keď sa dá usmerniť a riešiť.

Aké sú tie štyri scenáre potravinovej budúcnosti?

Prvý je globalizovaný svet, v podstate akési pokračovanie súčasnosti. Druhý je partnerský svet, kde máme partnerov spoza Atlantiku, no môže to byť teoreticky aj iná krajina – Čína či Austrália. Tretia možnosť sú regionálne potraviny. V tomto svete preváži trend pestovania si vlastných, lokálnych či regionálnych potravín, je to taký „zelený“ variant, vrátane riešení aj na vysokej technickej úrovni. Štvrtý je takzvaný Phood – teda spojenie farmácie a potravín. Tu by mal každý človek individuálnu stravu, čo zabezpečí výživu, ale aj individuálne potreby jednotlivca. V podstate prejdeme na kozmickú stravu. To sú možnosti, realita bude určite ich kombináciou. Štúdia definovala indikátory, podľa ktorých sa dá spoznať, ktorým smerom ideme. V každom scenári sú identifikované i odborné, ale aj legislatívne problémy, ktoré budeme musieť vyriešiť.

Zatiaľ to vyzerá ako?

Štúdia bola ukončená predvlani, sme v štádiu pozorovania. Zatiaľ je príliš skoro hodnotiť, čaká nás päť až desať rokov sledovania, potom môžeme robiť nejaké závery. Keď sme to písali, vyzeralo to, že veľkú úlohu bude hrať partnerský scenár, lebo sa vyjednávala dohoda o voľnom obchode TTIP. No prišiel americký prezident Donald Trump a celé vyjednávanie zastavil. Naraz sa táto možnosť zdá menej pravdepodobná a viac to vyzerá na globálny scenár. Medzitým narástol záujem o lokálne potraviny vo Francúzsku, v Nemecku a Holandsku, ale nakoniec i u nás v strednej Európe. Tiež som videl štúdiu z Anglicka, kde takmer 20 percent ľudí má potraviny takmer len za nutné zlo. Je to pre nich strata času. To by smerovalo k poslednému scenáru. V tejto chvíli je veľmi ťažké predvídať, čo prevládne. No je dobré poznať možnosti, lebo potom vieme reagovať napríklad aj v legislatíve. Ak pôjdeme do regionálneho scenára, tak niektoré dnešné predpisy budú nezmyselné. Veterinárne predpisy sú napríklad postavené v súčasnosti pre veľkochovy a totálnu čistotu. Ak bude niekto produkovať mäso či mliečne výrobky lokálne, „v garáži“ za domom, nie je možné takéto postupy uplatniť ani všetko efektívne skontrolovať. Systém by sa musel nastaviť úplne inak, legislatíva by s tým musela počítať.

Ladislav Miko (57)

stojí na čele Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku od začiatku tohto roka. Pochádza z Košíc. Vyštudoval biológiu a ekológiu na Karlovej univerzite v Prahe. Pred rokom 1989 pracoval 10 rokov v Zoologickom ústave Slovenskej akadémie vied. Pôsobil ako námestník českého ministra životného prostredia. Viedol odbor ochrany prírodných zdrojov generálneho riaditeľstva pre životné prostredie Európskej komisie. V roku 2009 bol ministrom životného prostredia v úradníckej vláde Jana Fischera. Následne pôsobil na generálnom riaditeľstve EK pre zdravie a bezpečnosť potravín.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#spotrebitelia #Slovensko v Európskej únii #Ladislav MIko #Európska únia #dvojaká kvalita
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk