Krok ministrov uvítal aj šéf Európskej komisie Jean-Claude Juncker, ktorý zdôraznil, že Európa sa pri svojej obrane nemá a nesmie spoliehať na druhých. „V júni som hovoril, že je potrebné prebudiť ‚Šípkovú Ruženku‘ Lisabonskej zmluvy – stálu posilnenú spoluprácu. O pol roka neskôr sa to deje,“ poznamenal.
S možnosťou stálej spolupráce viacerých členských štátov únie v oblasti obrany a bezpečnosti a obrannej politiky počíta už Lisabonská zmluva. Stály rámec umožňuje krajinám, ktoré to chcú a môžu urobiť, aby spoločne rozvíjali obranné schopnosti, investovali do spoločných projektov alebo posilnili operačný pripravenosť a príspevky svojich ozbrojených síl.
Reálne ale krajiny EÚ dlhý čas nič konkrétne nepodnikali. Zmena prišla až s rozhodnutím Británie úniu opustiť, napriek tomu sa pohľady významných úniových hráčov na konkrétnu podobu obranné spolupráce líšili. Francúzsko, ktoré nesie ťažobu únijných operácií napríklad v Afrike, presadzovala užšie a účinnejšie kooperáciu menšie skupiny vojensky schopnejších členov EÚ.
Naproti tomu Nemecko zdôrazňovalo dôležitosť čo najširšieho zapojenia krajín bloku. Výsledkom je kompromis, na ktorom sa v polovici novembra zhodlo 23 krajín, ďalšie dve – Írsko a Portugalsko – sa odvtedy rozhodli pripojiť. Mimo PESCO tak teraz okrem Britov, ktorí úniu opúšťajú, zostáva len Dánsko a Malta.
Medzi záväzky, ktoré na seba krajiny berú, patrí pravidelné zvyšovanie výdavkov na obranu „v reálnom vyjadrení“. Mnohí z účastníkov teraz vznikajúce úniovej spolupráce sú zároveň členmi Severoatlantickej aliancie, kde je zvyšovanie obranných výdavkov tiež prioritné záležitosťou.