Podľa takzvaných dublinských pravidiel, ktoré upravujú spôsob, ako sa v EÚ riešia žiadosti o medzinárodnú ochranu, by mal o azyle rozhodovať ten štát, kde sa prípadný žiadateľ prvýkrát nepovolene dostal na pôdu únie.
Fakt, že v migračnej kríze Chorváti pod tlakom veľkého počtu prichádzajúcich ľudí hranicu otvorili a dokonca pomáhali ľuďom s tranzitom cez svoje územie ďalej do Slovinska a Rakúska, nemení podľa súdu nič na tom, že migranti sa na územie EÚ dostali prvýkrát v Chorvátsku a to nedovolene.
Preto je to práve Chorvátsko, ktoré by malo riešiť konkrétne azylové žiadosti Sýrčana a dvoch afganských rodín, kvôli ktorých prípadom sa otázka dostala až pred úniový súd.
Úrady oboch krajín v súlade s rozhodnutím súdu EÚ tvrdili, že žiadosti má riešiť Chorvátsko.
Dotknuté osoby argumentovali tým, že ich vstup do Chorvátska bol tamojšími úradmi povolený a umožnený a teda ho nemožno pokladať za „nedovolené prekročenie hranice“.
„Pojem ‚prekročenie hranice nedovoleným spôsobom‘ sa vzťahuje aj na situáciu, v ktorej členský štát umožní vstup štátnych príslušníkov z krajín mimo EÚ na svoje územie z humanitárnych dôvodov,“ rozhodol úniový súd. Takéto otvorenie hranice podľa neho nemožno prirovnať napríklad k udeleniu víz do niektorej členskej krajiny únie.