Odborníčka pôsobí aj ako poradkyňa Federicy Mogheriniovej, vysokej predstaviteľky EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Rozhovor s Tocciovou vznikol na 12. ročníku konferencie Globsec.
Hovoríme o možnej zvýšenej úlohe Európskej únie na medzinárodnej scéne. Už takmer rok má EÚ na stole globálnu stratégiu. Čo z nej vyplynulo?
Nie je to jediná oblasť, ale v zmysle konkrétnych výsledkov sme zaznamenali najväčší pokrok v bezpečnosti a obrane. Za posledných 11 mesiacov sme dosiahli viac ako za uplynulé tri desaťročia, možno aj dlhšie. V globálnej stratégii sme diplomatickým jazykom hovorili o obrannej spolupráci a stálom vojenskom veliteľstve pre úniu. Tieto témy boli dlho tabu. Teraz sa stávajú realitou.
Bude teda EÚ skutočným hráčom v oblasti bezpečnostnej a obrannej politiky?
Krátka odpoveď znie áno. Úprimné povedané, chce to čas. Aby sme mali obranné spôsobilosti, ktoré potrebujeme, vyžaduje si to roky. Musíme ich vytvoriť, vyrobiť, postarať sa o ne a musíme ich aj použiť.
Čo potrebujeme?
V podstate všetko. Musíme začať oveľa systematickejšie spolupracovať v oblasti obrany, lebo si možno ani nevieme predstaviť, kde sa bez toho dostaneme. Británia odchádza z únie. Čo sa týka obranných spôsobilostí, tak zostane v nej len jedna krajina, ktorá ich má všetky. Je to Francúzsko. Aj preň bude náročné si ich udržať bez systematickej spolupráce. Čo robíme teraz, nie je jednoduché tak povediac predať verejnosti, lebo iba nastavujeme mechanizmy spolupráce. Žiadna zo stále ešte 28 armád EÚ nemôže mať všetko. Ale aj spolupráca bude niečo stáť.
Vítate diskusiu v NATO o investíciách do obrany?
Určite. Sú to dve paralelné debaty, ktoré v skutočnosti paralelné nie sú, ale sa stretávajú. V NATO hovoríme o tom, že máme na obranu minúť viac. V EÚ, že máme peniaze míňať lepšie. Potrebujeme oba prístupy. Nielen míňať viac.
Severoatlantická aliancia by mala podľa mnohých pozorovateľov zostať ako most k spojencom v Severnej Amerike. Čo pre tento vzťah bude znamenať hlbšia spolupráca EÚ v oblasti obrany?
Ak budeme vytvárať v EÚ spoločné vojenské spôsobilosti, nebudú patriť únii. Krajiny si budú môcť vybrať, ako ich použijú. Niekedy pre EÚ, možno ešte častejšie pre NATO. Je v záujme aliancie, aby to únia zvládla. Je to v záujme USA, preto nás o to aj žiadajú.
Ak to neurobíme, ak nebudeme mať vlastné spôsobilosti, tak Amerika naozaj môže povedať, že už nebude platiť za našu bezpečnosť. Nie je to o Donaldovi Trumpovi. Bolo tak aj za Baracka Obamu. Len používaný slovník je iný. A myslím, že v tomto prípade majú pravdu. Prečo by mali Američania platiť za našu bezpečnosť? Európa je bohatá.
Ako sa však budeme správať v oblasti obrany? Je Európa schopná robiť tvrdé rozhodnutia. Je to klišé, ale hovorí sa, že Američania sú z Marsu a Európania z Venuše. Máme byť viac ako Američania?
Už teraz sme sa zobudili do reality, že nežijeme na Venuši. Pozrite sa na vzťahy s Ruskom. Máme problém s terorizmom. Sme teda ochotní urobiť, čo je potrebné? Učíme sa a sme na ceste k tomu. Ale nejde o to, aby sme na jej konci boli ako Američania v oblasti bezpečnosti a obrany. Sme iní. A chvalabohu si neviem predstaviť, že by sme urobili niektoré veci tak ako USA.
Napríklad vojnu v Iraku. Minimálne nie na spoločnej úrovni. Krajiny sa rozhodujú aj samotné. Sme viac pripravení konať. Ale európskym spôsobom.
Toho sa týka aj debata o obranných rozpočtoch. Z viacerých krajín znie, že áno, dohodli sme sa na dvoch percentách HDP, ale peniaze používame aj inak. Napríklad na rozvojovú pomoc. Mali by sme to brať do úvahy pri debate o obrane?
Európsky spôsob sa týka troch D. Diplomacia, rozvoj a obrana (po anglicky diplomacy, development a defence, pozn. red.). Podľa mňa je celkom presvedčivý argument, ktorý myslím pred niekoľkými rokmi použil vtedajší nemecký prezident Joachim Gauck. Hovoril o troch percentách HDP. Mali by sme sa na to pozrieť. Ak zoberieme do úvahy diplomaciou, rozvoj a obranu, mali by sme spoločne na ne vynakladať tri percentá HDP. Áno, momentálne hovoríme, že na obranu by mali byť dve percentá, na rozvoj 0,7 percenta a diplomaciu 0,3 percenta. Je to však európska diskusia.
Dlhuje Európa niečo Amerike v zmysle toho, ako o tom hovoril Trump, že je to problém pre amerických daňových poplatníkov?
USA získavajú zo situácie. Hovoria o obrane a končí sa to pri priemysle. Takže to nie sú iba nejaké láskavosti. Obamova vláda však vnímala ako veľkú strategickú výzvu Čínu. Možno sa teraz na to zameriavajú USA menej pre Rusko či situáciu na Blízkom východe. Ale trend je jasný. Boli by sme slepí a hlúpi, keby sme to nevideli. Amerika sledovala a sleduje svoje záujmy v Európe. Ale môže sa to zmeniť. Nebola by som prekvapená a musíme sa na to pripraviť.
Sme pripravení aj na to, že žijeme v dobe propagandy, dezinformácií a klamstiev využívaných na politický profit aj aktérom, ako je Rusko, ale aj extrémistami a populistami
Musíme odolávať. EÚ, a myslím tým inštitúcie, musia reagovať lepšie. V rámci európskej diplomatickej služby máme tím pre strategickú komunikáciu, ale tvorí ho len pár ľudí. Európska komisia by mala svoje kapacity používať lepšie. Za to ju kritizujú aj členské štáty. Áno, ale moja odpoveď im znie aj takto: Čo robíte vy? Krajiny lepšie dokážu komunikovať s vlastnými občanmi.
Spomenuli ste tím pre strategickú komunikáciu. Ale vysokú predstaviteľku Mogheriniovú nedávno kritizovali viaceré organizácie, že ho nerozšírila ľudsky aj finančne
Ale ako, keď k tomu neprispejú členské štáty? Krajiny kritizujú, ale neposkytnú zdroje.
Strategická komunikácia je o spoločnom odkaze. Môže ho mať EÚ v súvislosti s debatou o budúcnosti? Nedávno poľský líder Jaroslaw Kaczynski a maďarský premiér Viktor Orbán hovorili o kultúrnej kontrarevolúcii EÚ. O čom je táto debata? O inej EÚ, o liberálnej únii?
Musíme sa spýtať ich. Ale nie je to o EÚ, do ktorej spomenuté krajiny vstupovali. Únia vždy bola o otvorenosti, tolerancii, právach. Tak to je. Keď niekto nechce takú úniu, nikto ho v nej nedrží. Ale som si istá, že ľudia úniu chcú. Možno by sme mali byť jasnejší a vyslať odkaz, že EÚ je taká, aká je. Keby teraz Maďarsko chcelo vstúpiť do únie, nesplnilo by podmienky. A ak sa niekomu v EÚ nepáči, môže ísť. Ale nemyslím si, že by sa takto rozhodli.