Ako hodnotíte kroky Európskej únie v súvislosti s migračnou krízou v centrálnom Stredomorí?
Migračná kríza v centrálnom Stredomorí nikdy úplne neustúpila. A uzavretím tureckej cesty do Grécka opäť nabrala na sile. Líbya, spolu s Egyptom, sú hlavné tranzitné krajiny. Úrady v Tripolise nemajú kontrolu nad krajinou ani nad námornými a pobrežnými hranicami. EÚ teda naráža na limity toho, čo sa dá urobiť v Líbyi. Egypt kontroluje hranice, ale spolupráca s ním nie je vždy jednoduchá.
Čo sa dá urobiť?
Musíme riešiť problém s južnejšie položenými krajinami Sahelu a subsaharskej Afriky. Ale to si vyžiada veľa času a výsledok je neistý. Na úrovni EÚ je potrebné ďalej posilniť vonkajšie hranice a registrovať každého, kto ich prekročí. No všetky štáty únie musia spolupracovať na relokácii a premiestňovaní ľudí. Delenie zodpovednosti a solidarita sú dôležité. Ináč bremeno krízy padne neprimerane len na niektoré štáty. Dnes fenomén migrácie zasahuje najmä južné krajiny Európy. Zajtra môže dôjsť k niečomu, čo ovplyvní podobným spôsobom iné štáty, a tie budú žiadať o pomoc a solidaritu. EÚ musí držať spolu, lebo bude čeliť ďalším destabilizujúcim silám. Nejednotnosť prináša so sebou riziko, že sa niektoré štáty opäť dostanú pod nadvládu iných, ako to bolo v minulosti. Solidarita je v skutočnosti taká bezpečnostná poistka. Je dobré, keď sa štáty môžu spoľahnúť jeden na druhý.
Je možné spojiť lepšiu ochranu vonkajších hraníc s prijímaním migrantov?
Musíme zachraňovať životy v Stredozemnom mori. Minulý rok tu prišiel o život rekordný počet ľudí. Migranti si zaslúžia lepší prístup, ako im Európa často poskytuje. Týkajú sa ich ľudské práva. Nemôžeme sa tváriť, že pri ostatných ich rešpektujeme, ale pri migrantoch nie. Dostávajú sa k nám neregulárnym spôsobom. Ale to nám nedáva právo, aby sme sa k nim správali zle. Európania v minulosti trpeli pod tyraniou a upierali im práva. Mnohí ľudia nám však preukázali solidaritu. Prijali Európanov a pomohli im začať nový život. Tieto spomienky však rýchlo blednú. Dnes ľudia v prvom rade myslia len na seba. A potom zase na seba.
Malta prevzala predsedníctvo Rady EÚ po Slovensku. Ako Valletta vníma bratislavský proces a projekt efektívnej solidarity?
Slovenské predsedníctvo fungovalo dobre. Maltské bude jeho pokračovaním a bude sa zaoberať novými problémami, ktorým Európa čelí po brexite. Bratislavská deklarácia a cestovná mapa sú dôležitým štartom na ceste k ich riešeniu. Nechcel by som sa však dostať k úvahám o nejakých orwelovských zmenách zmyslu slov. Musíme akceptovať, že solidarita znamená solidaritu. Európania sa hrajú s ohňom, keď spochybňujú zmysel solidarity. Keď hovoríme našim občanom, že nie každý si zaslúži pomoc, že nie sme pripravení pomáhať členským štátom, je to krátkozraké, sebecké a arogantné. Nie som si istý, či chápem zmysel efektívnej solidarity. Neefektívna solidarita predsa nefunguje. Európania si zase musia začať pomáhať.
Predseda Európskej rady Donald Tusk označil nového amerického prezidenta Donalda Trumpa za hrozbu, ktorej EÚ čelí. Čo očakávate od vzťahov USA a únie?
EÚ sa potrebuje zjednotiť a rýchlo vytvoriť európsku obranu, aby sa mohla spoliehať na seba. Trumpove slová a kroky sú nepriamou pozvánkou pre vonkajšie mocnosti, aby skúsili zasahovať do záležitostí únie. Trump tvrdí, že chce urobiť Ameriku opäť veľkou. Ale zdá sa, že smeruje k opaku. Urobí ju menšou. Amerika sa nemôže stiahnuť do seba, ani robiť radikálne zmeny bez toho, že by sa výrazne nenarušil globálny konsenzus. EÚ sa musí zomknúť a postaviť sa Trumpovi, kým nám všetkým nezhodí strechu na hlavu. To isté sa dá povedať o akejkoľvek veľmoci, ktorá chce zničiť existujúci konsenzus. Zmena hraníc alebo vyhrážanie sa malým krajinám, aby sa poddali, nie sú odpoveďou.