Foto: SITA, Marek Mrviš
Nakoľko sa slovenskému predsedníctvu EÚ podarilo naplniť priority, ktoré si vytýčilo, teda hospodársky silná Európa, moderný jednotný trh, udržateľná migračná a azylová politika a globálne angažovaná Európa?
Potrebujeme istý odstup na detailné spracovanie vecí. Slovensko však preberalo predsedníctvo v najťažšom možnom čase. My aj ostatní sme si kládli otázky o bezprecedentnom kontexte, v ktorom sme začínali 1. júla. Slovensko predtým ešte predsedníctvo nemalo. Nikto ešte nezažil situáciu, že nejaká krajina by v hlasovaní rozhodla, že odchádza z EÚ. Podarilo sa nám zabrániť tomu, aby bolo celé predsedníctvo prekryté brexitom. Mali sme veľmi dobrú komunikáciu aj s Britmi, ktorí sa správali skutočne pragmaticky. Na začiatku predsedníctva sme nemali bombastické vyhlásenia. Chceli sme, aby nás posudzovali podľa výsledkov. A ich zoznam je teraz taký dlhý, že keby mi to niekto povedal na začiatku, bol by som, samozrejme, spokojný. Naplno sa tiež potvrdilo, že členská krajina potrebuje prejsť predsedníctvom. Aby tí, čo ju zastupujú, vstúpili aj do posledných zákutí únie, aby si ich vyskúšali na vlastnej koži. Do tejto skúsenosti patrí aj to, že Slovensko spoznalo novú polohu v EÚ. Znamená to, že v popredí nebol náš záujem, ale celoeurópsky.
Čo nám to prinieslo?
Je to niečo, čo nás aj posilnilo. Pripomenulo nám to, že do EÚ musí každý niečo doniesť. Dostali sme šancu úniu potlačiť vpred.
Keď sa vrátime ku konkrétnym veciam.
V hospodárskej oblasti sa nám podarilo dosiahnuť dohodu a navýšení a predĺžení investičného fondu až na 500 miliárd eur. Únia totiž stále zaostáva v oblasti investícií a snažíme sa mobilizovať dostupné zdroje. Rovnako sa nám podarilo urobiť konkrétne veci v oblasti kapitálovej únie. Dosiahli sme dohodu o rozpočte. Vyzerá to ako rutinná záležitosť. Ale tak, ako je u nás doma rozpočet zákonom roka, tak sa na úrovni únie tento problém násobí tým, že sa 28 krajín má dohodnúť na viac ako 130 miliardách eur na nasledujúci rok. Odvrátili sme rozpočtové provizórium. Zároveň je to nadviazané na prehodnotenie celého rozpočtu únie na sedem rokov, teda až do konca roku 2020. Takmer sme dospeli ku konečnej dohode. Blokuje ju už len Taliansko. Ale verím, že Malťanom to odovzdáme vo veľmi dobrom stave.
Ako to vyzerá v súvislosti s jednotným trhom?
Mali sme tu dve vlajkové lode. Prvou bola energetická únia. A súvisí s tým aj klimatická dohoda z Paríža. Takisto to nebola rutinná vec. Že sa dohodu podarilo ratifikovať, je, takpovediac, výsledok plavby na Dunaji. Tam sa lídri EÚ zhodli, že je potrebné to urobiť. Napriek tomu, že s dohodou je spojených mnoho citlivých otázok. Únia však musela ratifikáciu stihnúť do istého momentu, keď chcela zostať kredibilným hráčom. Z hľadiska energetickej bezpečnosti je aj pre Slovensko dôležité, že Európska komisia (EK) bude posudzovať súlad dohôd s právom EÚ o energetických dodávkach, ktoré budú uzatvárať krajiny EÚ s tretími štátmi. Tiež sme posunuli diskusiu o zabezpečení dodávok plynu. V prípade, že sa nejaká krajina dostane do problémov, uplatní sa regionálny prístup. Znamená, že ostatné štáty jej pomôžu. Druhou dôležitou vecou bola digitálna ekonomika. Máme v nej konkrétne výsledky. Po rokoch sme dosiahli dohodu o využívaní frekvenčného pásma. V ľudskej reči to znamená, že vytvárame podmienky, aby sme v EÚ mali širokopásmový a rýchly 5G internet. Máme tiež dohodu o podmienkach veľkoobchodného roamingu. Je to kľúčový predpoklad na odstránenie roamingu od leta budúceho roku.
Veľa pozornosti sa sústredilo na migráciu.
So Slovenskom s tým súviseli isté otázniky. S ohľadom na našu národnú pozíciu. Tá sa nezmenila. Nezdieľame prístup, že by sme mali migračnú krízu riešiť cez povinné kvóty. K tomu ešte prišiel návrh EK na trvalý prerozdeľovací systém bez časového obmedzenia a pod hrozbou pokút. V tejto situácii sme chceli otvorenú politickú debatu. Jej výsledkom by malo byť, že povinné kvóty nemôžu byť jedinou formou prejavenej solidarity. Za šesť mesiacov sa určite nedalo a nepodarilo sa dosiahnuť úplnú zhodu. Ale dovolím si povedať, že Slovensko nastavilo situáciu tak, že sme sa viac počúvali a menej obviňovali. Je oveľa viac krajín, ktoré už pripúšťajú, že solidarita môže mať rôzne formy. Trvali sme tiež na tom, že migračnú krízu nie je možné vyriešiť prerozdeľovaním, keď nezabezpečíme vonkajšiu hranicu. Preto sme kládli dôraz na fungovanie európskej pobrežnej a pohraničnej stráže. Trváme tiež na tom, že dublinský azylový systém musí ďalej existovať. Nevidíme dôvod, prečo by v normálnych časoch nemal platiť princíp, že za žiadateľa o azyl je zodpovedná prvá krajina, na ktorej územie vstúpi. Je to jediný spôsob, ako zabrániť tomu, aby si migranti vyberali krajinu, v ktorej chcú požiadať o azyl.
Čo Slovensko urobilo v súvislosti s globálne angažovanou Európou?
Boli tu dôležité momenty týkajúce sa vonkajších vzťahov. V oblasti rozširovania sa nám napriek zložitej situácii podarilo potiahnuť vpred Srbsko, Čiernu Horu a Bosnu a Hercegovinu. V obchodnej oblasti je určite dôležitá dohoda s Kanadou, CETA. Podarilo sa tiež prekonať dlhoročnú blokádu, čo sa týka modernizácie našich antidumpingových mechanizmov. Únia sa tak chce lepšie brániť dovozu, napríklad ocele, pretože sme pod globálnym tlakom.
Nakoľko bude návrh efektívnej solidarity základom pre ďalšiu diskusiu? Po Slovensku preberá predsedníctvo Malta, ktorá s ním nebola úplne spokojná.
V záveroch decembrového summitu EÚ sa priamo píše, že práca bude pokračovať na základe pokroku, ktorý sme dosiahli počas slovenského predsedníctva. Nevylučujem, že Malta bude klásť dôraz na iné veci. Ale dovolím si povedať, že aj ona si je vedomá, že je nevyhnutné udržať istý politický konsenzus v únii. Teda, že sa musíme dohodnúť i na iných formách prejavu solidarity. Ukazuje sa, že povinné kvóty v praxi nefungujú. Prerozdelili sme len 10-tisíc zo 160-tisíc migrantov. Bez solidárnej účasti všetkých, ale otázne je, v akej forme, tento problém nezvládneme.
Prijme na základe efektívnej solidarity Slovensko nejakých utečencov?
V rámci dobrovoľného príspevku sme už nejakých zobrali. Aby Slovensko a ďalšie krajiny zdieľali viac solidarity aj vo forme prijímania utečencov, musia fungovať dva princípy. Po prvé, je to dobrovoľnosť. Tá nefunguje. Máme totiž odsúhlasený povinný systém. Zmena filozofie teda spočíva v dobrovoľnosti. A po druhé, naozaj musíme vidieť, že sme schopní ochrániť vonkajšiu hranicu. Sú to teda dva základné predpoklady, aby krajiny mohli ísť za horizont povinných kvót.
V čom teda spočíva koncept efektívnej solidarity?
Je relatívne jednoduchý. Má tri fázy. V prvej by naďalej platil dublinský systém. Samozrejme, modernizovaný. Druhá fáza prináša zatiaľ najväčšie kontroverzie. V nej by dobrovoľne štáty prijali istú časť utečencov. Ale krajiny by mali na výber aj inú formu solidarity, napríklad v podobe, ako je slovensko-rakúsky koncept v Gabčíkove, ktorým prešli tisíce azylantov. Keby sme tento systém považovali za prejav solidarity a znásobili by sme ho na všetky ostatné štáty, tak by sme ním mohli niektoré krajiny odľahčiť. Malo by to potom zásadný význam a neboli by to povinné kvóty. V tretej fáze, ktorá by prišla do úvahy v extrémnej situácii, by sa mal prejaviť prvok solidarity. Bolo by to rozhodnutie na úrovni predsedov vlád.
Jedným z vrcholov predsedníctva bol summit 27 európskych lídrov v Bratislave, ktorý načrtol šesťmesačný proces pre EÚ. Ako ho zatiaľ hodnotíte?
Schôdzka v Bratislave mala obrovskú hodnotu v tom, že sa konala v momente šoku z brexitu. Bojovali sme, aby sme lídrov v ťažkej situácii dostali za jeden stôl. Zároveň nám však bolo jasné, že je potrebné niektoré veci pohnúť ďalej. Preto sme sa zhodli na bratislavskom procese. V ňom sme identifikovali konkrétne veci, o ktorých sme vedeli, že v nich nemôžeme zlyhať. Okrem brexitu predsa existovali aj ďalšie veci. Napríklad klimatická dohoda z Paríža. Alebo CETA. Bratislavský proces dal podnet na to, aby sme urobili viac v oblasti obrany. Za relatívne všeobecným frázami o hľadaní konsenzu v oblasti migrácie bol zase mandát, ktorý nás priviedol ku konceptu efektívnej solidarity. Sú tam aj veci, o ktorých viem, že na Slovensku takpovediac nikomu netrhajú žily. Ale hovoríme v bratislavskom procese o zásadnom pokroku v digitálnej agende. A bez nej Európe odíde globálny vlak, pretože celá ekonomika a spoločnosť sa menia v kontexte informatizácie a digitalizácie. V marci 2017 pri 60. výročí podpísania Rímskych zmlúv by sme mali po bratislavskom procese dôjsť k istej vízii a nájsť správne slová aj pre verejnosť, prečo je projekt EÚ nenahraditeľný.
Slovensko bolo v októbri pri debate o sankciách proti Rusku, ktoré premiér Robert Fico dlhodobo kritizuje. Opatrenia však únia predĺžila. Vydrží tento konsenzus?
Pokiaľ ide o sankcie za Ukrajinu, tak pre nás zostávajú hodnotiacim kritériom minské dohody. Nič iné nemáme. Aj terajšie predĺženie sankcií je výsledkom tohto hodnotenia. Na základe informácií, ktoré prezentovali nemecká kancelárka Angela Merkelová a francúzsky prezident François Hollande ako predstavitelia normandského formátu. Kým nebudeme mať iné porovnávacie kritérium ako minské dohody, tak naďalej pretrváva dôvod mať sankcie. Pripúšťam však, že v EÚ sú krajiny, ktoré volajú po hodnotení politického účinku týchto opatrení. Samozrejme, ďalším novým prvkom v tomto bude nástup vlády Donalda Trumpa. Únia v oblasti sankcií doteraz postupovala veľmi synchronizovane s USA. Uvidíme, aká bude praktická politika novej vlády Spojených štátov.
Predpokladáte ďalšiu debatu o sankciách proti Rusku v súvislosti so Sýriou?
Diskusiu sme mali na summite. Aj vzhľadom na to, aká je úloha únie v tomto dramatickom konflikte, tak prioritou je humanitárna pomoc. A je absolútne nevyhnutné skončiť zabíjanie nevinných a začať politický proces v Sýrii. Určite nie je konsenzus v tom, že by sme mali pristúpiť k ďalším sankciám. Politický proces v Sýrii totiž vedie cez Bezpečnostnú radu OSN.
Kde však Rusko pravidelne blokuje rezolúcie o Sýrii.
Situácia v Bezpečnostnej rade je mocenská realita. Dôležité je, že prešla aspoň humanitárna rezolúcia.
Nakoľko sa Slovensko vráti po predsedníctve EÚ k národným pozíciám?
Vráti sa k nim. Je to vždy tak. Na šesť mesiacov ich odsunie každá krajina do úzadia, ale potom sa vráti do národného dresu. Sme však obohatení o obrovskú skúsenosť. V únii vždy musia byť vyvážené dva záujmy. Bez toho, aby krajina videla samu seba v EÚ, tak to nebude fungovať. Ale rovnako musíte paralelne s tým brať do úvahy aj predstavy celku. Budeme na prvom miest bojovať za slovenské záujmy. Ale myslím, že vo všetkých, čo aktívne pracovali na predsedníctve, čo predsedali viac ako 1 200 zasadnutiam, zanechá predsedníctvo pocit spoločného záujmu.
Predsedníctvo je doma spojené s kauzou údajného predraženia kultúrnych podujatí, na čo poukázali bývalí pracovníci ministerstva zahraničných vecí.
Postup rezortu má v tomto dva roviny. V rámci poslaneckého prieskumu sme poskytli všetky podklady, ktoré, predpokladám, vyhodnotí zahraničný výbor. Bolo tam osem otázok, na ktoré sme odpovedali. Sami sme iniciovali kontrolu všetkých postupov zo strany príslušných orgánov, ako je Národný kontrolný úrad, Protimonopolný úrad a Úrad pre verejné obstarávanie. Vedeli sme, aký máme rozpočet, aj jeho hornú únosnú hranicu, ktorá je nižšia v porovnaní s inými krajinami visegrádskej štvorky. Máme záujem odstrániť akékoľvek pochybnosti. Táto možnosť nanešťastie prichádza až po tom, čo sa celý tento problém stal súčasťou verejného a politického priestoru. Dávame k dispozícii všetko, čo zákon umožňuje.
Nezávislý poslanec Miroslav Beblavý sa však už vyjadril, že to nie je dostatočné. Podľa neho chýbajú viaceré informácie, napríklad, ktoré spoločnosti sa uchádzali o verejné obstarávanie. Ako to vnímate?
Sú to dva rozdielne právne názory, čo môže a má byť zverejnené a čo nemá byť zverejnené. Dôverujeme našim právnikom. Vnímam to ako konflikt názorov.
Dá sa povedať, že čím viac informácií má verejnosť k dispozícii, tým lepšie.
Čím viac, ale v súlade so zákonom.
Nie je však možne nájsť priestor na publikovanie informácií, ktoré by možno nemali byť zverejnené, ale politické je dôležité ich ukázať verejnosti, aby bolo jasné, ako veci vyzerajú?
Áno. Ale ani to nie je koniec príbehu. Aj potom znášate dôsledky toho, či konáte v súlade, alebo v rozpore s právom.