Obrazne povedané, bude summit len úvodným výkopom na ihrisku, alebo sa stane skutočnou šancou urobiť ťah na bránku?
Skôr to bude niečo medzi tým, pretože by bola obrovská chyba, keby sa summit skončil vyhlásením, že v Európe sa nič nedeje, že Európa nič nepotrebuje. Na druhej strane by bola chyba, keby sme prišli s tvrdením, že Európska únia sa nachádza v dezolátnom stave a že potrebuje totálne reformy.
Čo budete považovať za úspech po rokovaniach?
Ak si priznáme, že nie všetko je v poriadku. Rovnako budem vnímať ako úspech, ak si povieme, že sa začína obdobie sebareflexie a že v nasledujúcich mesiacoch ponúkneme európskej verejnosti nový pohľad na Európu a nové témy.
Ak to neurobíme, ocitneme sa v riziku, že by pokračovala séria referend o zotrvaní členských štátov v EÚ a iných krokov, ktoré by mohli poškodiť únii. Summit v Bratislave predstavuje obrovskú príležitosť a je len na nás európskych lídroch, ako ju využijeme.
Pár dní pred summitom ste povedali, že EÚ potrebuje diagnózu. Prichádzate s chorobopisom pre úniu?
Zvyknem používať výraz, že EÚ sa zamilovala sama do seba. Dlhé roky si myslela, že je najkrajšia a najmúdrejšia na celom svete. Ako príklad uvediem Lisabonskú stratégiu, ktorá stanovila, že do roku 2010 má byť únia najviac konkurencieschopný región na svete.
Zrazu sme zistili, že nás predbehli iné časti sveta a stratégia sa hodila do koša a znovu sa prichádza s ambíciami, ktoré vyzerajú nerealistické. EÚ sa preto v prvom rade musí spamätať, ak chce byť vplyvný hráč vo svetovej politike, ak má byť jedinečným projektom pre svojich občanov a ak tí jej majú dôverovať. Únia musí pomenovať chyby a nedostatky.
O čom teda treba hovoriť?
O bezpečnosti, a to nielen v súvislosti s migráciou, ale aj v zmysle, aby sa človek cítil bezpečne sociálne a ekonomicky. Musíme sa zamerať aj na výkonnejšie európske hospodárstvo. Musíme debatovať o tom, ako bežných ľudí ubezpečiť, že EÚ je jedinečný projekt. Aj o úlohe globálneho hráča, s čím napríklad súvisí téma spoločných ozbrojených zborov, ale aj otázka iného postoja k zásadným veciam, ako sú sankcie uvalené na Rusko.
V tomto prípade sme rozpoltení a ak sa nevyrieši tento stav, zostaneme slabí. Moja diagnóza znie, že Európa sama seba výrazne precenila. Potrebujeme zásahy do fungovania únie, rovnako, ako som už zdôraznil, presvedčiť ľudí, že jej alternatíva neexistuje.
Hovoríte o spoločných ozbrojených zboroch. Nemecko a Česko, naopak, vravia o spoločnej armáde EÚ. To je rozdiel. A, mimochodom, nebolo by vytvorenie takého útvaru finančne nákladné, zdĺhavé?
V čom je podstata tejto myšlienky? Často sú konflikty alebo napäté situácie, keď by bolo dobré, aby únia mohla nasadiť ozbrojené sily. Som odporca rinčania zbraní, som presvedčený, že je nesprávne vyrábať z Ruska nepriateľa číslo jeden a vťahovať akékoľvek antipatie do európsko-ruských či slovensko-ruských vzťahov.
Ak hovoríme o spoločných silách, nemám na mysli strašenie, ukazovanie niekomu inému, že sme silní. Ide o schopnosť, aby únia v prípade potreby preukázala silu a nemusela zakaždým čakať, čo vymyslí NATO, alebo či sa Američania dohodnú s Rusmi, ako sa zachová Čína a tak ďalej. V tomto duchu by som súhlasil, ale určite nie, keby to mal byť nový strašiak proti niekomu.
Koncom júna ste povedali, že počas leta sa budú zlaďovať postoje krajín visegrádskej štvorky pred bratislavským summitom. V čom je zhoda a v čom nie?
V štátoch V4 je chuť povedať si pravdu na summite. Hovoríme za viac ako 60 miliónov obyvateľov, ktorí žijú v Česku, Maďarsku, Poľsku a na Slovensku. Existujú síce medzi nami určité rozdiely v tom, ako ďaleko zájsť, ale opakujem, že nás spája odhodlanie povedať si v Bratislave pravdu o EÚ a rovnako urobiť príslušné zmeny v únii.
Pokiaľ ide o utečeneckú krízu, môže existovať takzvaná zlatá stredná cesta? Na jednej strane krajnosť, keď Nemecko prijalo za rok 1,1 milióna žiadateľov o azyl, a na druhej strane váš výrok, že nedovolíte vytvorenie ucelenej moslimskej komunity na Slovensku…
V pohľade na migračnú krízu nastal značný posun. Opatrenia slovenskej vlády viedli k tomu, že Slovensko nebolo vystavené ani migračnému náporu, ani tranzitu utečencov. Preto táto téma nerezonuje tak silno u nás ako hlavne v Nemecku a Rakúsku. Migrácia mení v Nemecku politické pomery. V Rakúsku už zmenila, lebo kancelár padol najmä kvôli migrácii.
Chceme oceniť, že aspoň dochádza k posunu. Keď sme za Slovensko pred rokom hovorili, že základom boja proti nelegálnej migrácii musí byť úplná ochrana vonkajších hraníc EÚ a zníženie prílevu migrantov, tak nás označovali za extrémnych. A čo vidíme teraz? Už sú to dva hlavné piliere migračnej politiky, ktoré, verím, pomenujeme aj v Bratislave.
Sú pritom založené aj na dohode s Tureckom o vracaní migrantov a možno sa bude dať uzatvoriť podobná dohoda s niektorými štátmi v Afrike. Keby sa nám podarilo doplniť tretí pilier, tak sa dosiahnu výsledky, o ktorých sa nikomu ani nesnívalo.
O čo ide?
Že sa nebude vnucovať členským štátom únie, že musia niekoho prijať, o niekoho sa postarať, ale každému umožníme vybrať si prostriedky, ako prispeje proti nelegálnej migrácii. Spomínate si, keď sme rozprávali o takzvanom pláne B, keby zlyhalo Grécko, tak sa sústredíme na Bulharsko a Macedónsko? Zrazu ideme na summite hovoriť o európskej pomoci Bulharsku.
Mimochodom, Slovensko poskytne policajnú silu a aj financie, ak to bude potrebné. Je to totiž v súlade s našimi záujmami, chrániť vonkajšie hranice je jediná cesta, ako zabraňovať nelegálnej migrácii. Čiže vidíte, že naozaj dochádza k posunom, už to nie je také vypäté ako v minulosti v názoroch na otázku migrácie.
Desiatim ľuďom na ulici som ukázal päť otázok, ktoré by sa vás spýtali. Osem z nich bolo zvedavých, či by ste podporili zníženie počtu členov Európskeho parlamentu, ktorých je viac ako 750, a zníženie ich vysokých platov.
Je to smutný príklad, ako EÚ podcenila prácu s verejnosťou. Ak mnohí považujú za hlavný problém platy europoslancov a úradníkov v Bruseli, tak únia totálne komunikačne zlyhala. Ak si uvedomíme, aký obrovský význam má Schengen, spoločná európska mena, rôzne prijímané politiky, tak je zlé, keď sa pozornosť sústredí na uvedenú tému.
Na druhej strane musím povedať, že poslanci Európskeho parlamentu sa vytratili z reality. Netušia, o čom je svet. Sú zatvorení vo veľmi zvláštnom prostredí, ktoré nechcem pomenovať.
Veľa času pritom trávia posedávaním na podujatiach, kde sa veľa nerieši. Nikdy som preto špeciálne vážne nevnímal to, čo hovoria europoslanci. A ich odmeňovanie? Je premrštené, ale to vychádza z rozhodnutia EÚ, ale, pochopiteľne, že sa táto téma dá otvoriť.
A euroúradníci?
Európski úradníci sú veľmi šikovní ľudia. Musíme vedieť zaplatiť kvalitu, profesionalitu. Europoslanci sú iní – opakujem, že sú odtrhnutí od reality a poberajú obrovské peniaze.
Spomenuli ste sankcie proti Rusku. Niektorí ho označujú za strategickú hrozbu. Aký má mať únia vzťah s Moskvou? Anexia Krymu zostáva skutočnosťou, konflikt na východe Ukrajiny je stále bez vyriešenia.
Pokiaľ ide o správanie veľmocí, nikdy som nemal ružové okuliare. Či už ide o USA, Rusko, alebo Čínu. Skôr by som privítal, keby veľmocou bola EÚ a dovolila si urobiť to, čo považuje za správne. Keď si Američania myslia, že je niečo správne, tak sa nikoho nepýtajú a spravia, čo chcú. Podobne to platí aj o Rusoch a Číňanoch. V prípade únie to neplatí, lebo sme slabí…
Je veľká chyba, že sa vyvoláva obraz svetového nepriateľa; uvedomme si, že sú situácie, keď sa bez Ruska nepohneme. Či je to napríklad Sýria, alebo otázka jadrového programu v Iráne. Rusko je podobne ako USA v niektorých regiónoch nenahraditeľné a vie významným spôsobom prispieť k riešeniam.
Čo sa týka sankcií, poškodzujú nás – posledné tri roky nám klesá vzájomný obchod s Ruskom. Poškodená je aj únia, aj Rusko. Na druhej strane stúpa objem americko-ruského obchodovania. Preto sa pýtam, načo sú dobré protiruské sankcie EÚ.
V rámci únie sa však Slovensko oficiálne nepostavilo proti ich zavedeniu ani nespochybnilo ich opakované predĺženie.
Sme v určitej pasci. Ja som síce proti sankciám, ale ak máme zachovať jednotu v EÚ, nemôžeme ísť do vnútorných sporov v únii. Na opačnej strane budeme veľmi otvorene rozprávať o sankciách ako o nástroji, ktorý nemá zmysel. Záleží mi, aby rusko-slovenské vzťahy neboli zaťažené antipatiami, a, naopak, aby nám rástol vzájomný obchod.
Lenže viacerí zahraniční politici tvrdia, že sankcie mali zmysel, lebo zabránili Rusku rozšíriť konflikt na Ukrajine.
Nie som tu, aby som hodnotil úmysly Ruska, či sa chce, alebo nechce niekam posúvať. Postoj Slovenska k anexii bol jasný, podobne ako v prípade vzniku Kosova. Máme čisté svedomie, svoje názory hovoríme zreteľne a suverénne, ale opakujem, že som proti hľadaniu nejakého svetového nepriateľa. Podobne opakujem, že sankcie nezohrali žiadnu úlohu, jedine nás vzájomne poškodzujú.
V Maďarsku sa začiatkom októbra uskutoční referendum o utečeneckých kvótach. Premiér Viktor Orbán poznamenal, že to môže poslúžiť ako impulz pre ostatné štáty EÚ. Mienite tak postupovať?
Podali sme žalobu proti kvótam a v súčasnosti sa domnievam, že nálada je trochu iná, ako bola pred niekoľkými mesiacmi, hlavne po tom, čo si veľkí európsku lídri začali uvedomovať, že migrácia sa nezvláda.
Preto sa nenazdávam, že by to mal byť impulz, aby podobným spôsobom postupovali iné krajiny. Nemyslím si, že by sme na Slovensku mali uvažovať o nástroji priamej demokracie v súvislosti s kvótami.
Keď Slovensko v máji 2004 spolu s ďalšími krajinami vstúpilo do EÚ, Nemecko uplatnilo nakoniec až sedemročné prechodné obdobie, kým umožnilo na svojom území pracovať bez povolenia občanom nových štátov únie. Vlani Nemci prijali 1,1 milióna utečencov, pričom argumentovali aj demografickou krízou a zrazu tiež prínosom pre trh práce. Spýtali ste sa niekedy kancelárky Angely Merkelovej, aby vám objasnila dva odlišné postoje k cudzincom?
Diskusia o migrantoch mala rôzne aspekty. Je zvláštne, že sa do únie púšťajú ľudia, o ktorých nič nevieme, ale Bulharsku a Rumunsku sa zabraňuje stať sa súčasťou schengenskej zóny voľného pohybu osôb.
Toto je ešte možno lepší príklad, že to nesedí, že to nejde dohromady. Existujú špekulácie, že migračná vlna mala umožniť príchod lacnej pracovnej sily, ktorej je nedostatok, lenže to je zlé uvažovanie.
Sme vystavení komplikovanej situácii na Ukrajine, ktorá sa môže dostať do nebezpečnej roviny v najbližších mesiacoch alebo rokoch… Bolo zlyhaním, nedorozumením, ak si niekto myslel, že môže takto riešiť nepriaznivú demografickú krivku.
Aj Slovensku chýba pracovná sila. Som rád, že konečne začíname otvorene hovoriť, že je šialené, keď zamestnávateľ nedokáže nájsť človeka do práce napríklad v poľnohospodárstve za 850 eur mesačne v regióne, kde je 20-percentná miera nezamestnanosti. A pritom ani od neho často nevyžaduje nejakú kvalifikáciu.
Niektorí ľudia nechcú pracovať. Má byť teraz riešením, že sem budeme ťahať migrantov, alebo nebodaj súhlasiť s návrhmi niektorých zamestnávateľov, aby sme vozili ľudí z Filipín alebo Malajzie za robotou na Slovensko?! Nie.
Každá krajina sa musí vysporiadať sama so svojím problémom. Vždy budem uprednostňovať spôsoby rekvalifikácie, aj keby mali dlhšie trvať, ako vrátiť nezamestnaných do pracovného života, než by som na Slovensko mal dovážať cudziu pracovnú silu.
Ešte k bezpečnosti. Považujete Európu za bezpečnú, keď v nej začali páchať teroristické útoky ľudia, ktorí sa v nej narodili?
Európa už dávno nie je bezpečná. Keď počúvame vyjadrenia britskej vlády, že chce stavať plot medzi Anglickom a Francúzskom, tak to začína byť už vážny problém.
Som hrdý na to, že slovenská vláda jasne hovorila o prepojení medzi migráciou a terorizmom. Rovnako som rád, že sme odmietali akékoľvek pokusy o povinné kvóty. Nazdávam sa, že aj to je jeden z dôvodov, prečo je Slovensko bezpečná krajina.
Spomeňme si, že v minulom roku sme v našej republike zaznamenali historicky najvyšší počet turistov. Ľudia si jednoducho hovoria, že radšej pôjdu do krajiny, ktorá síce nemá more, ale je bezpečná. Nemusia sa báť, že si ľahnú na pláž a pribehne atentátnik s kalašnikovom, ktorý zavraždí tridsať dovolenkárov.
Zdá sa mi, že bezpečnosť sa stáva výsadou niektorých štátov, kým v iných sa stratila či stráca dôvera v bezpečnosť, pričom je otázne, či ju také krajiny získajú naspäť. Téma bezpečnosti by mala byť jednou z dôležitých tém bratislavského summitu. Faktom je, že Európa naozaj nie je taká bezpečná, ako sme si o nej mysleli ešte pred niekoľkými rokmi.