Euro znamená istú budúcnosť

Európske riešenia - banner

Tvrdí to český ekonóm a analytik pražského ústavu pre globálnu politiku Glopolis Jiří Čáslavka, podľa ktorého projekt únie zašiel tak ďaleko, že sa nedá prerušiť. Krajiny ako Slovensko či Česká republika inú alternatívu, ako sa viac integrovať, ani nemajú.

Poučila sa Európa z krízy?
Do istej miery sa Európa z krízy poučila. Európska centrálna banka začala fungovať ako skutočná centrálna banka a postupne sa dopĺňa i inštitucionálna architektúra Európskej únie o prvky fiškálnej a bankovej integrácie. Už otcovia menovej únie, architekti eura, vedeli, že bez spoločnej fiškálnej politiky nebude ďalšie fungovanie európskeho spoločenstva možné. Doteraz však na tento krok nebola politická vôľa. Európski politici na to neboli ešte v tom čase pripravení a nie sú na to pripravení ani dnes. Ďalšia integrácia prebieha pod tlakom krízy, keď je alternatívou menová dezintegrácia s obrovskými ekonomickými, sociálnymi a politickými dôsledkami, preto je to všetko také krehké a komplikované.

Až kríza teda každému odhalila obrovské problémy, ktoré eurozóna má?
Áno, a preto sa museli prijať balíčky na záchranu zadlžených krajín a stabilizáciu bankového sektora a takisto doplniť inštitucionálna architektúra Európskej únie. To všetko nielen stabilizovalo situáciu, ale dáva predpoklad na to, že prípadnú ďalšiu krízu už vie Európa prekonať oveľa lepšie. Pokiaľ sa to teda podarí obhájiť. Fiškálna a banková integrácia tak, ako sa dnes realizuje, totiž naráža na limity politickej legitimity.

Prečo trvá Európe tak dlho prekonať súčasné krízové obdobie?
Treba si uvedomiť, že Európa rieši niekoľko kríz súbežne. Bankovú, keďže v mnohých krajinách hrozil a ešte hrozí krach bánk, krízu konkurencieschop­nosti a krízu verejných financií. Banková kríza bola čiastočne spôsobená nevhodnou politikou Európskej centrálnej banky, teda pri nízkych úrokoch sa krajiny, ktoré boli dlhé roky zvyknuté na vyššie úrokové sadzby, nemohli nezadlžovať. Peniaze boli požičiavané stále ľahkovážnejšie a dnes sú vzniknuté dlhy v podstate nesplatiteľné. Môžeme to pozorovať pri väčšine finančných kríz, ktoré svet dosiaľ zažil. Írsky príklad, ale aj ďalšie príklady iných krajín ukazujú, že bankový problém nie je riešiteľný v rámci jedného štátu. Európska banková sústava je veľmi prepojená, nie je možné ďalej fungovať s medzinárodnými bankami a s národnou reguláciou. Čo sa týka riešenia štrukturálnych problémov južného krídla Európy, tam si to vyžaduje dlhší čas, pretože v rámci každej menovej únie sú oblasti s odlišnou hospodárskou štruktúrou a úrovňou. Bez väčšieho prerozdeľovania, čo je politicky veľmi senzitívne, nebude eurozóna nikdy stabilná.

Pomôže Európe k prekonaniu krízy práve väčšia prepojenosť? Už dlhší čas sa na bruselskej pôde opakuje, že hlbšia integrácia smerom k politickej únii znamená nutnú podmienku na prekonanie krízy. Nutnosť pristúpenia k tomuto kroku je pre európskych politikov známa už od začiatku európskej krízy.

Česká republika dlhodobo odmieta vstúpiť do menovej únie. Myslíte si, že je lepšie mať vlastnú menu ako euro?
Osobne som proti tomu, že Česká republika nie je v hlavnom európskom prúde. Myslím si, že krajina s naším geografickým a geopolitickým postavením nemá inú alternatívu, čo však neznamená, že euro musíme prijať hneď zajtra. Z dlhodobého hľadiska nemáme žiadnu inú realistickú možnosť, ako byť súčasťou menovej únie. Náš export je veľmi naviazaný na Nemecko a zvyšok krajín EÚ. V tomto, myslím si, sme na tom podobne ako Slovensko. Rozumiem výhradám, že keď Česko vstupovalo do EÚ a súčasťou záväzku bolo, že časom prijmeme euro, bola iná situácia. Dnes je iná eurozóna, preto chcú Česi nové referendum o tom, či chceme euro, alebo nie. Problémom však je, že českí politici, ktorí sú proti vstupu krajiny do eurozóny, neponúkajú lepšiu alternatívu. Myslím, že by sme mali nasledovať poľský príklad, teda politicky potvrdiť záväzok prijať euro, zúčastňovať sa na všetkých hlavných debatách, ktoré vytvárajú podobu eurozóny, a euro prijať, až keď na to bude krajina hospodársky pripravená. A pripravená musí byť, samozrejme, aj eurozóna.

Ste asi jedným z mála českých eurooptimistov.
Myslíte? (smiech). Osobne som presvedčený, že únia a eurozóna je dobrý projekt, pokiaľ sa dotiahnu nedostatky, ktoré sa pri ich budovaní vyskytli. Spoločná mena posilňuje obchod a investície. Existujú rôzne odhady, že lipnutie na národnej mene brzdí rast českej ekonomiky až o jeden a pol percenta HDP ročne. Budúcnosť Európskej únie je dnes jednoznačne prepojená s úspechom spoločnej meny. Pokiaľ by sa eurozóna rozpadla, je ohrozená sama existencia EÚ. Keby EÚ nebola, tak to by ešte len nastal „koncert“ európskych veľmocí! Najsilnejšie krajiny ako Nemecko a Francúzsko sú momentálne úniou zviazané. Musia sa baviť s menšími krajinami. Bez únie by boli debaty s menšími krajinami z ich strany len vo forme diskusií na úrovni akejsi susedskej politiky. Neboli by sme súčasťou rozhodovacieho procesu. Malé krajiny nášho typu, akými sú Slovensko či Česká republika, majú vďaka členstvu v EÚ možnosť hovoriť do vecí, do ktorých by za iných okolností nemali možnosť vôbec vstúpiť. Slovensko má jeden hlas z 28 v Bruseli pri rozhodovaniach, podobne aj Česko. Český hlas je momentálne o dosť slabší, pretože sa nezúčastňujeme na kľúčovom projekte eura, oproti Poľsku navyše nemáme ani poradný hlas.

„Titul“ Európska únia nie je v čase krízy u ľudí populárny. Ako sa to dá zmeniť?
Zmena by mala prísť v najbližších európskych voľbách v máji budúceho roka. Myslím si, že politické strany, ktoré budú kandidovať do Európskeho parlamentu, by mali prísť s konkrétnymi predstavami budúcej podoby Európskej únie. Tá sa totiž momentálne nachádza na rázcestí. Technické veci v rámci únie sme zvládli – máme zárodky fiškálnej a bankovej únie. Skrátka, nezrútilo sa to celé, no je to akoby odstrihnuté od ľudí. Jednou z ciest by bola väčšia politizácia celého procesu.

Čo tým máte na mysli?
To, aby sa do Bruselu neposielali ľudia, ktorí už v domácej politike nemajú miesto, aby do Európskeho parlamentu kandidovali politici, ktorí doma nie sú na okraji verejného záujmu. Keby v ďalších voľbách do Európskeho parlamentu kandidoval u nás napríklad euroskeptik Václav Klaus, myslím si, že by to účasti na voľbách veľmi pomohlo. Na čelo kandidátky by tak ostatné strany boli nútené dávať takisto zvučnejšie mená. Aj médiá by sa o to viac zaujímali. Takisto fungovanie samotnej Európskej komisie by sa malo približovať fungovaniu klasických vlád v jednotlivých štátoch. Ak si ľudia vo voľbách zvolia sociálnodemokra­tické strany, tie by mali samotnú komisiu aj viesť. Ak sa, naopak, ľudia rozhodnú napríklad podporiť najviac pravicové alebo kresťanskodemo­kratické strany, nech je komisia pod ich vedením. Zdá sa mi, že by to mohlo európsku politiku priblížiť bežným ľuďom, už by totiž o niečo išlo. Vedenie komisie musí odrážať výsledky volieb, už aj pri následnom prijímaní rozhodnutí. Pretože dnes zloženie Európskej komisie výsledok volieb veľmi neodráža, v rámci vedenia komisie sa totiž striedajú počas volebného obdobia jednotlivé politické frakcie a bežný človek nadobúda pocit, že svojím hlasom nič nezmenil.

Taký pocit majú ľudia aj v národných voľbách.
To máte pravdu, ale v prípade volieb do Európskeho parlamentu je ten pocit odcudzenia ešte väčší. Pozrite sa na zúfalo nízku účasť na voľbách do Európskeho parlamentu. Je to takisto preto, lebo tu už vôbec nemáte pocit, že môžete smerovanie alebo prijímanie rozhodnutí nejako ovplyvniť svojím hlasom.

Čo by malo byť podľa vás kľúčovou témou politikov v najbližších európskych voľbách?
Nepochybne ďalšie pokračovanie európskeho projektu po tom, čo sme zvládli akútnu fázu krízy. Ako znovu naštartovať udržateľnú víziu prosperity našich krajín a ako nám v tom môže pomôcť Európska únia, respektíve euroskeptici by mali načrtnúť víziu bez Európskej únie. O tom, ako bude vyzerať budúca Európa, musia rozhodnúť občania v demokratických voľbách, nie technokrati v Bruseli, Bratislave či Prahe. Pokiaľ sa podarí viesť debatu na tejto úrovni, účasť na voľbách do Európskeho parlamentu by nemusela byť až taká nízka. Ľudia by rozhodovali o niečom veľmi dôležitom.

Ktorou krajinou EÚ z hľadiska hospodárenia a reforiem by sa mali ostatné krajiny inšpirovať?
Myslím, že dobrým príkladom v tomto smere je Nemecko, i keď nemecký model, samozrejme, nie je pre každého. Krajina prešla za posledné roky reformami pracovného trhu, s ktorými niektoré krajiny vôbec nezačali alebo stále márne zápasia. Výsledkom týchto nemeckých reforiem je nižšia nezamestnanosť a vyššia produktivita práce. Nemci si takisto v predstihu urobili poriadok vo verejných financiách a investovali masívny objem finančných prostriedkov do vzdelávania a vedy. Veľkú perspektívu pre nemecký priemysel i podporu zamestnanosti má sektor obnoviteľných zdrojov, ktorý je v krajine druhým najväčším priemyselným odvetvím po automobilovom priemysle. Nemci takisto včas identifikovali trhy, ktoré budú viac rásť a prosperovať v budúcnosti. Zamerali sa predovšetkým na ázijské trhy, kde smerujú svoju produkciu. Prečo sú takí úspešní? To je potrebné pripísať aj ich tradičnej nemeckej pracovitosti a stabilnej spoločenskej a politickej situácii. Medzi tamojšou pravicou a ľavicou panuje základná zhoda na budúcom smerovaní a vďaka sociálnemu konsenzu medzi zamestnávateľmi a odbormi sa v krajine nevyskytujú protesty ako napríklad v Španielsku, Grécku, Taliansku či koniec koncov aj vo Francúzsku.

Doplácajú Nemci na zvyšok Európy?
Nemecko profituje z toho, že funguje spoločná európska mena euro. Nesmieme zabúdať na to, že nemecká exportná mašina šliape takisto vďaka spoločnej európskej mene, marka by totiž bola o dosť silnejšia. Euro Nemecku zaisťuje prebytky úspor, čo prispieva k obchodnej nerovnováhe v eurozóne a vo svete. Medzinárodná ekonomika je totiž hrou s nulovým koncom, teda tovary a kapitál, ktoré jedni vyvážajú, musia zase druhí dovážať. Euro, ktoré malo zaistiť stabilnú menu podobnú marke i ostatným krajinám eurozóny, síce momentálne toto očakávanie neplní a hospodárske rozdiely skôr prehlbuje, ale členské štáty eurozóny sú od seba také závislé, že by ich prípadný rozpad mal katastrofálne dôsledky. A to i pre Nemecko. Vo všetkých federáciách, kam únia koniec koncov smeruje, dochádza k postupnej hospodárskej konvergencii, napriek tomu rozdiely medzi krajinami pretrvávajú. Všade sú prebytkové a deficitné regióny. Pokiaľ bude chcieť Nemecko a ostatné prebytkové krajiny eurozónu udržať, budú musieť tieto prebytky zdieľať s periférnymi krajinami. A tieto štáty zase budú musieť súhlasiť s obmedzením časti hospodárskej suverenity. Hovorí sa tomu podmienená solidarita. Súčasný stav, keď euro hospodárske rozdiely skôr prehlbuje, nie je dlhodobo udržateľný.