Akou cestou sa EÚ vyberie?
Vyzerá to tak, že chce predložiť projekt. Správa piatich predsedov (šéfovia eurokomisie, Európskej rady, europarlamentu, euroskupiny a Európskej centrálnej banky, pozn. red.) spomína viaceré únie. Fiškálnu, finančnú, politickú… Teraz do toho nemecká kancelárka Angela Merkelová a francúzsky prezident François Hollande pridali obrannú úniu. Tieto projekty lákajú pozornosť, ale zvyčajne sa na ne sústredia tí nesprávni ľudia. Zaujímajú politických expertov. Som jedným z nich a užívam si takéto konverzácie. Problém je, že podobné diskusie nudia väčšinu bežných občanov. Tí netrávia svoj život tým, že by uvažovali o medzivládnych vzťahoch a o tom, ako majú fungovať inštitúcie. Podobné debaty skôr vnímajú ako odpútanie pozornosti od vážnych problémov, čo sú fungovanie ekonomiky, nezamestnanosť a masová migrácia.
Je možné v tejto situácii pohnúť EÚ vpred?
Problémom je, že väčšina európskych lídrov nemá víziu, ktorú som spomínal. Časy francúzsko-nemeckého zmierenia a projektu, ktorý ukončil vojny a presiahol za rámec národného štátu, si pamätajú väčšinou z učebníc v škole. Boli to skvelé slogany koncom 40. a v 50. rokoch minulého storočia, ktoré sa dali použiť vtedy, keď sa verejnosť síce o Európu nezaujímala, ale verila v ňu. Väčšina sveta bola vtedy skeptická, že niečo starý kontinent dokáže, ale ukázalo sa, že sa to dá. Európa si potom vedela nájsť nové slogany. Niekedy bola jej integrácia dynamickejšia, inokedy zase pomalšia. V roku 1992 bol však projekt na vrchole. Mal víziu, podporu občanov aj globálne sa očakávalo, že Európa to dokáže. Entuziazmus bol obrovský, keď Európa riešila Maastrichtskú dohodu (viedla k zavedeniu eura, pozn. red.). Potom však nadšenie vyprchalo počas procesu ratifikácie Maastrichtskej dohody. Možno aj preto sa mnohí politici obávajú toho, aby predstavili nejakú víziu. Uvedomujú si, že večierok nemôže trvať donekonečna. A že bolenie hlavy, ktoré príde po ňom, je skutočne zlé.
Na čom teda postaviť budúcnosť Európy?
Nech je to, ako chce, stále si myslím, že by sa lídri EÚ mali v Bratislave pustiť cestou hľadania vízie. Únia v tejto chvíli nepotrebuje projekty. Tých má dosť a niektoré sú postavené len na polovicu a vyžadujú si pozornosť. Potrebné bude zvládnuť aj rokovania po brexite. A nezabúdajme na skutočné obavy ľudí týkajúce sa slabého hospodárskeho rastu, nezamestnanosti a migrácie, ktoré bežní ľudia vnímajú ako dôležité. Problémom je aj to, čo sa deje v susedstve Európy. Nehovoriac o skutočne nepríjemných pocitoch, ktoré vyvolávajú nadchádzajúce prezidentské voľby v USA. Nijaký projekt nedokáže odpovedať na všetky tieto otázky. Skôr môže vytvárať kontroverzie alebo sa jednoducho niekde rozplynie. Európski lídri sa musia na veci pozrieť z nadhľadu. Prioritou majú byť hodnoty. Na konci druhej svetovej vojny to boli hodnoty mieru a zmierenia, v 70. rokoch demokracia a stabilita, v 80. prosperita a konkurencieschopnosť. V 90. rokoch sa flirtovalo s priveľa témami. Na začiatku nového storočia sa únia snažila priblížiť občanom a dosiahla úplný opak.
Je však možné úniu, ktorej fungovanie je skutočne zložité, priblížiť občanom?
Musíme sa vážne zamyslieť nad tým, čo ľudia momentálne chcú a ako im v dosiahnutí cieľov pomáha únia. Myslím si, že odpoveďou je rovnosť. Žiadna krajina nemôže zostať zabudnutá. Lídri to musia vnímať ako svoj cieľ. Musia vysvetľovať, ako skutočne populárne rozhodnutia ako znížené ceny za roaming a dane pre korporácie súvisia s európskymi opatreniami, ako sú ochrana spotrebiteľa, trhová konkurencieschopnosť, riešenia migrácie. Aby to však fungovalo, lídri sa musia snažiť tento odkaz predať. Bude to komplikovaný tanec. Musíme sa zároveň hýbať vpred aj dozadu. Možno si to bude vyžadovať prenos niektorých právomocí späť na členské štáty. Ale len s istou víziou bude občanom Európy jasné, prečo únia niektoré veci robí, kde je úspešná a kde zlyháva.